2. Didaskó – učím, počujem, vyučujem
Wolfang Ratke - 1613
- nemožno vymedziť pojem didaktika len na
učenie!
- predmet didaktiky nebol vždy ucelený a
jednotný
- J. A. Komenský rozumel pod didaktikou umenie vyučovať. K. D. Ušinskij ale aj
Otakar Chlup pod ňou rozumeli teóriu vyučovania.
3. Didaktika je veda! Prečo?
Pretože má svoj vlastný cieľ,
terminológiu a aj metódy
skúmania
4. Čo je teda predmetom didaktiky?
Na aké otázky sa snaží odpovedať?
Možno vybrať tri hlavné otázky a tie sú:
Čo sa má vyučovať?
Ako sa má vyučovať?
Kde sa má a kto má vyučovať?
5. Na predchádzajúce otázky nám odpovedajú tieto 3 časti:
Na otázku ČO nám odpovedá obsah vzdelania: rozumieme
tým, čo sa žiak, študent, ale napríklad aj účastník kurzu má
naučiť - čiže čo učiť
Na otázku AKO nám odpovedá proces vyučovania: pod
týmto zase rozumieme metódy, zásady, organizáciu
a organizačné formy vyučovania, ale aj prostriedky využívané vo
vyučovaní a pod – čiže ako učiť a čo treba pri tom rešpektovať
Na otázku KDE a KTO nám odpovedá interakcia učiteľa
a žiaka pri vyučovaní: ide o vzťah, ktorý je medzi učiteľom
a žiakom, taktiež medzi žiakmi navzájom, skúma sa štýl učiteľa,
ktorý používa na vyučovaní – čiže kde a kto má vyučovať
6. Všeobecná didaktika a špeciálne
didaktiky
Všeobecná didaktika – skúma teoretický základ
všetkých školských aj mimoškolských didaktík;
napríklad aj výcvik služobných psov je istá forma
vyučovania, čiže didaktika
- poskytuje akúsi
základňu ostatných
„subdidaktík“
7. Špeciálne didaktiky – sú to didaktiky, ktoré sa členia z
určitého prístupu
Napríklad z hľadiska vekového obdobia ich môžeme
rozdeliť do:
- predškolská didaktika;
- didaktika 1. stupňa ZŠ;
- didaktika II. stupňa ZŠ,
- stredoškolská didaktika alebo
- vysokoškolská didaktika
8. Tendencie vývinu didaktiky
- pojem učenie je tu už od nepamäti, dá sa povedať od
vtedy, odkedy je tu ľudstvo samo
- už v staroveku sa učením a vyučovaním zaoberali
myslitelia ako Sokrates, Platón, Aristoteles alebo
Quintilianus
9. - konkrétne rysy dostala ale didaktika ako teória
vyučovania oveľa neskôr
- veľmi významný vplyv na rozvoj didaktiky mal Jan
Amos Komenský, ktorý vypracoval dielo DIDAKTICA
MAGNA (Veľká didaktika)
Jeho hlavné myšlienky: aby sa človek začal učiť už od
mladosti, vyučovanie má byť rozdelené do jednotlivých
stupňov. Je zakladateľom triedy, vyučovacej hodiny
a školského roka
10. Ďalší myslitelia, ktorí sa zapísali do dejiny pedagogiky
sú:
Jaean Jacques Rousseau (1712 – 1778) – predstaviteľ
francúzskeho osvietenstva – vystúpil proti potláčaniu
osobnosti dieťaťa a vyslovil myšlienku slobodnej
výchovy. Bol proti scholastickej škole
a dogmatickému vyučovaniu.
Johann Heinrich Pestalozzi (1746 – 1827) –
švajčiarsky pedagóg, venoval sa najmä mladším deťom,
bol aj sám učiteľom, čiže vychádzal z praxe.
Zdôrazňoval úlohu vzdelávania hlavne ako rozvoj
myslenia. Kritizoval mechanické učenie a apeloval
k tomu, aby sa učenie začínalo pozorovaním.
11. Johann Friedrich Herbart (1776 – 1861) – nemecký
pedagóg, patrí k najvýznamnejším osobnostiam
svojich čias. Po obsahovej stránke rozdelil pedagogiku
na dve hlavné časti – teoretickú a praktickú.
Najvýznamnejšie sú jeho stupne vyučovania:
jasnosť – výklad učiteľa, zoznámenie sa s novým
učivom;
asociácia – rozhovor, spojenie predstáv starších
s novými;
systém – uvedenie nového učiva do systému, závery,
zovšeobecnenia;
metóda – praktické precvičovanie, využívanie
vedomostí v praxi, riešenie úloh.
12. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa začala objavovať tzv.
reformná pedagogika, nazývaná aj ako hnutie novej
výchovy
Jej hlavným predstaviteľom bol J. Dewey – predstaviteľ
americkej sústavy, ktorá predstavovala pragmatické
ponímanie výchovy a vzdelávania
Niektoré sústavy, ktoré sa viažu k reformnej pedagogike:
Daltonská sústava: vznikla v USA, ide o samoučenie
žiakov. Žiaci pracujú samostatne a osnovy sú rozdelené na
mesačný program. Učiteľ radí, pomáha a skúša.
Winetská sústava: taktiež vznikla USA. Učenie prebieha
podobne ako v daltonskom pláne, len s tým, rozdielom, že
majú program na dva roky.
Batavská sústava – pracujú v triede dvaja učitelia – jeden
učiteľ vysvetľuje žiakom učivo, skúša atď. a druhý
sústreďuje pozornosť na slabších žiakov, ktorých hneď na
hodine individuálne doúča.