1. PÔVOD A VÝVOJ JAPONSKEJ HUDBY (Mária Jirásková, 361876)
ARGUMENTÁCIA
Táto práca je úryvkom z bakalárskej práce, v ktorej som sa venovala japonskému tradičnému
nástroju, ktorý sa nazýva koto. Z práce som vybrala krátky úsek o historickom vývoji japonskej
hudby. Túto tému som si zvolila ako prepojenie môjho dlhoročného záujmu o hudbu (ukončené
oba stupne ZUŠ) a svojho odboru – japanistiky. V práci som sa snažila využiť svoje poznatky zo
štúdia japonskej literatúry a dejín. V práci som sa opierala hlavne o odbornú literatúru, ktorá sa
venuje tejto tematike a tiež som hľadala prvé zmienky o hudbe v starých literárnych pamiatkach,
ktoré sú dostupné aj v češtine, resp. v slovenčine.
PÔVOD A VÝVOJ JAPONSKEJ HUDBY
Presný pôvod ani raný vývoj hudby na japonských ostrovoch nie je možné určiť. Jedným
z faktorov je vplyv rôznych kultúr na Japonsko, predovšetkým Číny a Kórey, preto je ťažké nájsť
niečo typicky japonské, čo by malo aj domáci pôvod. Druhým faktorom je aj nedostatok
literárnych záznamov, z ktorých prvé domáce sa začínajú objavovať až v 8. storočí.
Aj napriek tomu existujú archeologické nálezy, vďaka ktorým je možné vysledovať hudbu až
do prvých storočí nášho letopočtu. Podľa Malma (2000) sa medzi soškami haniwa (埴輪), ktoré
sa v období 3.–6. storočia vkladali do hrobov zosnulých, našli aj sošky hudobníkov a hudobných
nástrojov. Známym nálezom sú aj zvony dótaku (銅鐸), ktorých funkcia však nie je jasná. Malm
uvádza, že jedna z prvých foriem japonskej hudby sa nazývala kumeuta ( 久 米 歌 ), piesne
palácových stráží.
Ďalší raný vývoj hudby sa dá vysledovať z literárnych pamiatok. Najstaršou sú čínske
kroniky štátu Wej, v ktorých sa píše o výprave vyslanej práve do Japonska. Malm uvádza, že
podľa nich bola súčasťou tejto výpravy aj skupina hudobníkov. Okrem toho sa v kronikách
spomínajú aj pohrebné rituály a tance, spevy či hudba, ktoré ich sprevádzali. Z prvých
japonských písomných záznamov, konkrétne z kroník Kodžiki (古事記) a Nihonšoki (日本書紀)
je možné vypozorovať spojenie hudby s japonskou mytológiou. Okrem toho, že veľký počet
básní z týchto kroník sa podľa Malma spieval, už v samotných príbehoch je možné nájsť
zmienky o hudbe a tancoch.
2. Po prebratí čínskeho písma v 6. storočí sa stále viac objavovali zmienky o japonskej hudbe.
V zbierke Manjóšú (万葉集) sa nachádzajú básne, ktoré sú podľa Malma (2000) prepismi
starších ľudových piesní. Druhá literárna pamiatka z 8. storočia – Šoku Nihongi (続日本紀) –
popisuje rituály pri zakladaní a otváraní chrámov. Hudba bola v tejto dobe vo väčšine prípadov
inštrumentálna, texty folklórnych piesní je možné nájsť iba vo vyššie spomínaných zbierkach vo
forme básní. Veľký vplyv na hudbu mal aj stále viac sa rozširujúci budhizmus, ktorého rituálne
piesne šómjó (声明) prichádzali z Číny, podobne ako písmo, od 6. storočia.
Postupné posilňovanie pozície cisárskeho dvora, centralizácia moci a relatívne málo
vojenských stretov pripravilo úrodnú pôdu pre rozvoj všetkých oblastí umenia v období 8. a 9.
storočia. Z literárnych pamiatok, ktorých už existuje väčší počet, je možné si urobiť dobrý obraz
o hudobnom vývoji tohto obdobia. Napríklad jedno z najznámejších japonských diel – Gendži
monogatari ( 源 氏 物 語 ) – viackrát spomína hudbu a hudobné nástroje. Hudobné formy aj
nástroje sa ešte stále preberali z Číny, ale podľa Malma (2000) boli umelcami už väčšinou
Japonci a okrem toho je už možné sledovať aj domáce vplyvy na preberanú hudbu.
Najznámejšou formou tohto obdobia je hudba gagaku (雅楽), ktorá sprevádzala rôzne tance,
rituály alebo mohla aj sprevádzať čítanie textu, predovšetkým poézie. Tento typ hudby sa ďalej
dá rozdeľovať podľa viacerých kritérií. Hudges a Tokita (2008) uvádzajú typ tógaku (唐楽),
ktorý mal pôvod v Číne a komagaku (高麗楽), ktorý pramenil z Kórey. Kišibe (1984) v tomto
prípade zavádza pojmy sahó – ľavá strana - pre Čínu a uhó – pravá strana pre Kóreu. Columbia
Music Entertainment (2002) uvádza, že ak bol pri gagaku zvýraznený tanec, nazýval sa tento
typ bugaku (舞楽). Ďalej uvádzajú, že sa v rámci tejto dvorskej hudby objavujú aj pôvodné
japonské formy, ako napríklad kagura (神楽) alebo saibara (催馬楽).1
V japonských dejinách bol veľkým obratom nástup vojenskej vrstvy ako vedúcej skupiny
v celom cisárstve. Zatiaľ čo cisár plnil iba reprezentatívnu funkciu, na administratívnom aj
mocenskom vrchole stála vojenská vrstva. Od 12. storočia podľa Malma (2000) postupne mizli
kontinentálne vplyvy a japonská hudba sa menila spolu so zmenou spoločnosti. Na význame
naberal okrem iného aj buddhizmus, ktorého rituálne skladby sa postupne miešali so svetskou
hudbou. Hoci na cisárskom dvore sa hudobná scéna nerozvíjala, stále sa tam objavovali staršie
1
Bližšie k týmto formám v: Malm (2000, s. 48-61), Kišibe (1984, s. 42-44).
3. formy, ako napríklad každoročné tance kagura, vďaka ktorým poznáme tieto staré formy až
dodnes. Iná situácia zavládla medzi bežným ľudom. Vznik divadelnej formy nó (能) priblížil
umelecké zážitky širokej vrstve obyvateľstva. Hudba sa stala veľmi dôležitým prvkom tejto
dramatickej formy, kde neustále sprevádzala rozprávača aj hercov.
Obdobie Tokugawa od 17. do polovice 19. storočia sprevádzalo uzavretie krajiny pred
vonkajšími vplyvmi. Bolo to zároveň obdobie dlhého mieru, preto sa podľa Malma (2000) opäť
viac rozvíjali všetky typy umenia: od obrazov ukijoe ( 浮 世 絵 ), divadla kabuki ( 歌 舞 伎 )
a bunraku (文楽), až po dominantné postavenie novších nástrojov, ako sú šamisen, šakuhači
alebo koto.2 Takýto vrchol umeleckej scény prirovnáva Malm k európskemu umeniu 19. storočia,
teda k obdobiam klasicizmu, romantizmu, či impresionizmu.
Po období uzavretia krajiny prišlo v 19. storočí otvorenie a následné reformy, ktoré nesú
meno vtedajšieho cisára Meidžiho. Otvorenie sa západným krajinám znamenalo pre Japonsko
veľké zmeny. Okrem štátnej správy sa menili aj formy umenia. Prvými formami, ktoré zo západu
podľa Malma (2000) do Japonska prišli, boli vojenské piesne, čo nie je prekvapujúce vzhľadom
na začínajúce vojnové obdobie 20. storočia. Úlohou umenia bolo povzbudzovať vojakov do boja,
pozdvihovať ducha a náladu, čím sa ale znižovala hodnota umenia. Viaceré divadlá boli
zatvorené práve preto, že dostatočne neprispievali k vojnovému duchu. Po ukončení vojnových
konfliktov prišlo obdobie, v ktorom sa, ako uvádzajú Hudges a Tokita (2008), postupne preberali
prvky západnej kultúry. Na hudobnej scéne sa objavovali známe európske formy, ktoré sú vo
viacerých prípadoch hrané japonskými nástrojmi. A naopak, tradičná hudba sa začínala hrať aj
na západných nástrojoch.
Z celého vývoja japonskej hudby sa dajú vypozorovať tri jej základné črty. Prvou je to, že aj
napriek stále vznikajúcim novým formám sa tie staré nevytrácajú. Ešte aj dnes je možné podľa
Malma (2000) nájsť súbory najstaršej hudobnej formy – gagaku. Druhou črtou je dominantné
postavenie vokálnej hudby, lepšie povedané úloha inštrumentálnej hudby ako sprievodu, či už
k básňam, tancom alebo k spevu. Treťou črtou je veľmi pevné previazanie hudby s dramatickými
formami vznikajúcimi od 14. storočia.
2
Podrobnejšie popisy jednotlivých foriem v: Malm (2000), Kišibe (1984, s. 32-80).
5. CITOVANÁ LITERATÚRA
HUGES, David W., McQUEEN TOKITA, Alison. Context and change in Japanese music. In
The Ashgate Research Companion to Japanese Music. Hampshire: Ashgate Publishing, Ltd.,
2008, s. 1-33, ISBN 978-0-7546-5699-9.
Japanese Traditional Music. [online] Columbia Music Entertainment Inc., 2002 [cit. 4.5.2012].
Dostupné na <http://jtrad.columbia.jp/eng/index.html>.
KISHIBE, Shigeo. The Traditional Music of Japan. Tokyo: Ongaku no tomo sha corp., 1984, 92
s., ISBN 4-276-13301-7.
MALM, William P. Traditional Japanese Music and Musical Instruments. Tokio, Kodansha
International Ltd., 2000, 354 s., ISBN 978-4-7700-2395-7.
HODNOTENIE ZDROJOV
MALM, William P. Traditional Japanese Music and Musical Instruments – podľa môjho
názoru najlepšia publikácia, ktorá sa venuje tejto tematike. Zahŕňa nielen historický vývoj
japonskej hudby ako takej, ale venuje sa tiež samostatne vývoju niektorých hudobných foriem
a nástrojov. Zároveň ponúka bohatú obrazovú prílohu, ktorá je napríklad pri štúdiu hudobných
nástrojov nevyhnutná. Ide tiež o viackrát revidovanú publikáciu. Okrem toho je aj citovaná
inými autormi, ktorí sa venujú tejto tematike.
HUGES, David W., McQUEEN TOKITA, Alison. Context and change in Japanese music –
článok, ktorý sa podrobnejšie venuje zmenám v japonskej hudbe. Veľmi dobre zhŕňa do
neobšírneho textu základné prvky japonskej hudby, pričom sa nevenuje podrobne historickým
súvislostiam, ktoré sú už čitateľovi, ktorý sa nejakú dobu venuje japonskej kultúre, už dávno
známe. Okrem toho sa venuje aj samotnej otázke: „Čo je to japonská hudba?“ a tiež
sociokultúrnym zmenám vo vývoji hudby. Tiež sú v nej dobre popísané základy japonskej
hudobnej teórie spolu s prehľadnými tabuľkami.
Japanese Traditional Music. Columbia Music Entertainment Inc. – relatívne stručne, ale
prehľadne koncipovaná stránka, ktorá sa venuje problematike japonskej hudby. Dôveryhodnosť
tejto stránky podporuje organizácia Columbia Music Entertainment, ktorá ju zastrešuje, tá totiž
6. vydala viaceré publikácie týkajúce sa hudby. Na stránke nechýba stručný historický vývoj a tiež
popisy jednotlivých nástrojov. Výhodou je tiež veľký počet obrázkov a infografika. Okrem toho
sú na stránke popísané aj niektoré známe konkrétne skladby, ktoré sa vo väčšine iných publikácii
neobjavujú.
ANOTÁCIA
Práca sa venuje popisu vývoja japonskej tradičnej hudby. Snaží sa čitateľovi predostrieť
chronologický prehľad tohto vývoja na základe odborných publikácií. V jednotlivých obdobiach
hľadá súvis medzi historickým vývojom a vývojom hudobných foriem a nástrojov. V prvých
obdobiach sa opiera o staré literárne pamiatky vzhľadom na to, že sa v tej dobe ešte nepísala
odborná literatúra. V neskorších obdobiach sa potom venuje zachovaným skladbám
a historickým faktom.
KĽÚČOVÉ SLOVÁ
japonská hudba, tradičná hudba, gagaku, hudobné formy, hudobné nástroje
