1. Odborný podklad
k tvorbe Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv
v Slovenskej republike
Redakčný tím:
Predseda: Kálmán Petőcz
Členky a člen: Dagmar Horná, Dagmar Kusá, Peter Guráň
Bratislava, júl 2013

2. 1
Obsah
Úvod. ....................................................................................................................................................... 2
Ciele......................................................................................................................................................... 3
Východiská tvorby stratégie pre oblasť ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike ....... 5
1. Pôvod, význam a hodnota ľudských práv.................................................................................... 5
2. Rešpektovanie ľudských práv.................................................................................................. 6
3. Ochrana ľudských práv................................................................................................................ 9
4. Napĺňanie ľudských práv ........................................................................................................... 13
Otvorené strategické otázky pre ďalšie obdobie .................................................................................. 14
1. strategická otázka: Komplexná evaluácia legislatívy a existujúcich verejných politík .............. 14
2. strategická otázka: Celoštátny plán vzdelávania a výchovy k ľudským právam........................ 16
3. strategická otázka: Rovné zaobchádzanie a rovnosť príležitostí ako prierezová priorita......... 17
4. strategická otázka: Zabezpečenie uplatňovania ľudských práv osôb žijúcich pod hranicou
chudoby alebo ohrozovaných chudobou ................................................................................... 18
5. strategická otázka: Koncepcia národnostnej politiky................................................................ 18
6. strategická otázka: Práva LGBTI ľudí ......................................................................................... 19
7. strategická otázka: Posilnenie a reforma nezávislých inštitúcií ................................................ 20
8. strategická otázka: Posilnenie ochrany procedurálnych práv................................................... 21
9. strategická otázka: Posilnenie vymáhateľnosti práva ............................................................... 22
10. strategická otázka: Posilnenie mimovládnych organizácií a mechanizmov participácie ........ 22
11. strategická otázka: Inštitucionalizovaný dialóg o podstate a zmysle ľudských práv a o
kultúrno-etických otázkach ........................................................................................................... 23

3. 2
Úvod.
Rada vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť (ďalej aj
‘rada’) na svojom zasadnutí dňa 27. júna 2011 prijala uznesenie, ktorým schválila zámer vypracovania
komplexného programového dokumentu strategického charakteru pre oblasť ochrany a podpory
ľudských práv a poverila predsedu rady a podpredsedu vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva a
národnostné menšiny predložiť tento zámer na rokovanie vlády Slovenskej republiky (ďalej aj ‘SR’).1
Následne, uznesením č. 717 zo 16. novembra 2011 vláda SR schválila materiál Návrh na vypracovanie
celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike a uložila podpredsedovi
vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny predložiť na rokovanie vlády návrh celoštátnej
stratégie v termíne do 30. septembra 2012. Uznesením vlády SR č. 479/2012 došlo k prechodu
gestorstva úloh týkajúcich sa vypracovania Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv v
SR z Úradu vlády SR na Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. Na základe
odporúčania Rady vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú
rovnosť zo dňa 14. decembra 2012 a po zvážení reálnych možností zodpovednej prípravy a
predloženia Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike (ďalej aj
‘celoštátna stratégia‘ a ‘stratégia‘) na rokovanie vlády Slovenskej republiky bol posunutý termín
predloženia materiálu z 31. marca 2013 na 30. septembra 2013.
Prvým strategickým programovým dokumentom upravujúcim oblasť ochrany a podpory ľudských
práv v Slovenskej republike po roku 1989 bola Listina základných práv a slobôd, ktorú prijalo vtedajšie
Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky 9. januára 1991. Text listiny bol
neskôr v takmer identickej podobe inkorporovaný do Ústavy Slovenskej republiky, prijatej 1.
septembra 1992. Odvtedy prešlo vyše dvadsať rokov. Slovenská republika získala členstvo v Rade
Európy, Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (ďalej aj ‘OBSE’), Organizácii pre
hospodársku spoluprácu a rozvoj (ďalej aj ‘OECD’), Severoatlantickej aliancii (ďalej aj ‘NATO’) a
napokon aj v Európskej únii (ďalej aj ‘EÚ‘). V rámci Európskej únie sa stala súčasťou Schengenského
priestoru voľného pohybu aj eurozóny.
Tieto skutočnosti so sebou priniesli mnoho otvorených otázok interpretácie, implementácie,
aplikačnej praxe a vymáhateľnosti ľudských práv, hodnôt a príslušných zákonov. Nový strategický
programový dokument pre oblasť ľudských práv by mal komplexne analyzovať, zhodnotiť a
reflektovať doterajší vývoj, identifikovať dlhodobé trendy a navrhnúť postup pre ďalšie obdobie do
budúcnosti. Súčasne by mal zohľadniť nový vývoj problematiky ľudských práv vo svete, na európskej
regionálnej úrovni ako aj v rámci EÚ.
Slovenská republika dosiahla za uplynulých dvadsať rokov nesporné úspechy v budovaní demokracie,
právneho štátu ako aj legislatívnej a inštitucionálnej základne pre presadzovanie, ochranu a podporu
ľudských práv. Na druhej strane je nepopierateľné, že demokratické tradície vrátane kultúry ľudských
práv nie sú v našej krajine, vzhľadom na špecifiká jej historického, politického ale aj kultúrneho
vývoja, dostatočne hlboko zakorenené. Členstvo v Európskej únii by mala Slovenská republika okrem
profitovania z ekonomických a politických predností integrácie využiť aj na posilnenie pozitívneho
1
Uznesenie Rady vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť č. 17, z
27. 11. 2011.

4. 3
dopadu presadzovania hodnôt ľudskej dôstojnosti a ľudských práv na celkové fungovanie a
prosperitu krajiny.
Stratégia je príležitosťou na zhodnotenie kompatibility vnútroštátnych ľudskoprávnych politík s
politikami Európskej únie, Rady Európy, Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe a
ostatných medzinárodných organizácií, v ktorých SR nadobudla členstvo Táto dimenzia je dôležitá
nielen z pohľadu posilnenia vnútorného priestoru EÚ ako priestoru bezpečnosti, stability,
spravodlivosti a práva ale aj z pohľadu zahraničnej politiky EÚ voči tretím krajinám. Slovenská
republika sa aktívne zapája do formovania zahraničnej politiky EÚ a aj jej vlastná zahraničná politika
má nutne ľudskoprávny rozmer. Z toho však vyplýva potreba neustálej reflexie a aktívnej tvorby
vnútroštátnych ľudskoprávnych politík. Aj v tejto oblasti platí, že zahraničná politika je pokračovaním
politiky vnútornej. Blížiace sa predsedníctvo SR v EÚ v roku 2016 je historickou príležitosťou
prezentovať Slovenskú republiku ako vyspelú krajinu, pre ktorú sú politiky zamerané na
presadzovanie ľudských práv, rodovej rovnosti, rešpektovanie multikulturality a nediskriminácie
neoddeliteľnou súčasťou vnútornej aj zahraničnej politiky2
.
Ciele.
Ochrana a implementácia ľudských práv, tak ako vyplýva z medzinárodných dohovorov, rezolúcií a
všeobecných odporúčaní a ako na to poukázala prelomová Svetová konferencia o ľudských právach
OSN vo Viedni v roku 1993, sa odohráva v troch základných rovinách, ktorými sú rešpektovanie,
ochrana a napĺňanie (aktívna podpora realizácie) ľudských práv. Uvedené tri roviny si vyžadujú rôzne
stupne angažovania štátu a uplatnenie rôznych prístupov a prostriedkov. Záväzok ochraňovať a
napĺňať ľudské práva sú pozitívnymi záväzkami štátu a vyžadujú ochranu pred činmi iných osôb ako aj
prijatie ďalších krokov, ktorými štát disponuje na uspokojenie daných práv. Štát musí hlavne
predchádzať porušeniu práv a ak porušenie vznikne, je povinný zabezpečiť jeho rýchle a efektívne
vyšetrenie a potrestanie páchateľov. Ak je to možné, štátne orgány musia obnoviť porušené práva a
poskytnúť primeranú kompenzáciu obetiam.
Slovenská republika dosiahla značný pokrok v rovine legislatívnych garancií ľudských práv a určité
úspechy v oblasti inštitucionálneho zabezpečenia ich implementácie. Aj medzinárodné organizácie a
monitorovacie orgány oceňujú rozvinutú legislatívu, ktorá sa priamo alebo nepriamo týka oblasti
ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike, ale súčasne poukazujú na značné rezervy
a nedostatky:
 v oblasti implementácie ľudskoprávnych záväzkov a pri výkone základných práv a slobôd;
 v osvojovaní si ľudskoprávnych princípov a záväzkov súdmi a orgánmi činnými v trestnom
konaní a pri ich aplikačnej praxi a výkone právomocí;
 v uplatňovaní horizontálnej prierezovosti pri tvorbe a implementácii ľudskoprávnych politík;
 v poznávaní ľudských práv prostredníctvom vzdelávania a výchovy k ľudským právam
a demokratickému občianstvu a v oblasti interkultúrneho vzdelávania a vzdelávania
všeobecne;
 v nízkej efektivite vymáhateľnosti práva, vrátane ľudských práv.
2
Súčasťou predkladaného materiálu sú prílohy: Príloha č. 1: Teoreticko-metodologické a právne východiská
k odbornému podkladu k tvorbe Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike
a Príloha č. 2: Prehľad medzinárodných dohovorov v oblasti ľudských práv.

5. 4
V najbližšej budúcnosti by sa mala SR sústrediť na napĺňanie práv najmä prostredníctvom výchovy a
vzdelávania k ľudským právam, na efektívnu implementáciu a vymáhateľnosť práv ako aj na podporu
a rozvoj produktívnej spolupráce s predstaviteľmi jednotlivých sociálnych skupín participujúcich na
formulácii predstáv o napĺňaní vlastných potrieb v rámci rôznorodej, tolerantnej a kohéznej
spoločnosti. Poznanie a pochopenie ľudských práv je predpokladom a nevyhnutnou podmienkou ich
úspešného uplatňovania a rešpektovania ako aj vzájomne zrozumiteľného dialógu o spoločných
potrebách a záujmoch. Takto vytýčené cieľové oblasti by väčšmi zjednotili legislatívnu a praktickú
stránku ľudských práv, saturovali prirodzenú túžbu ľudí po dôstojnej existencii a posilnili význam
demokratického spravovania verejných záležitostí.
Strategickým spoločenským cieľom, ktorý sa má prostredníctvom prijatia a realizácie Celoštátnej
stratégie ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike dosiahnuť, je preto zvýšenie
efektívnosti, implementácie, výkonu a vymáhateľnosti ľudských práv v záujme ich oprávnených
individuálnych nositeliek a nositeľov a ich spoločného záujmu, zvýšenia kvality demokracie, právneho
štátu a sociálnej kohézie spoločnosti.
Čiastkové ciele, napomáhajúce realizácii strategického cieľa:
 celkové zlepšenie podmienok pre presadzovanie a uplatňovanie ľudských práv na
Slovensku, podpora procesu dôsledného napĺňania ľudských práv ako horizontálnej,
prierezovej priority pri tvorbe verejných politík,
 celospoločenské zvýšenie povedomia o ľudských právach ako súčasti teórie a praxe
demokracie a moderného demokratického občianstva, zvýšenie celospoločenskej senzibility
voči prípadom porušovania ľudských práv,
 dosiahnutie vyššieho stupňa stotožnenia sa s ľudskoprávnymi princípmi, hodnotami a
legislatívou u všetkých štátnych, verejnoprávnych a mimovládnych orgánov, inštitúcií a
organizácií, ktorých úlohou je garantovanie ľudských práv, ich presadzovanie, uplatňovanie,
podpora a ochrana,
 zlepšenie implementácie medzinárodných zmlúv o ľudských právach a vnútroštátnych
právnych predpisov,
 zlepšenie vymáhateľnosti práva, najmä ľudských práv a základných slobôd, posilnenie a
zefektívnenie príslušných inštitucionálnych mechanizmov, a tým zvýšenie právnej istoty v
spoločnosti, zvýšenie rešpektu k ľudskej dôstojnosti každého človeka a zlepšenie kvality
života obyvateliek a obyvateľov Slovenskej republiky.
Predkladaný materiál nadväzuje na existujúce rezortné politiky, stratégie, akčné programy, akčné
plány, koncepcie, či iné dokumenty programového charakteru obsahujúce nevyhnutne aj
ľudskoprávne aspekty (napríklad, národné stratégie a akčné plány pre rodovú rovnosť, deti a mládež,
seniorky a seniorov, zdravotne postihnutých, predchádzanie rasizmu a diskriminácie, atď.), ale
nenahrádza ich. Jeho cieľom je predovšetkým definovať fundamentálne, prierezové ľudskoprávne
východiská, ktoré sú spoločné pre všetky obdobné strategické dokumenty a mali by sa postupne
premietnuť do všetkých verejných politík a akčných plánov.
Prijatie vládneho materiálu podľa uznesenia č. 717 zo 16. novembra 2011 bude prvou etapou tvorby
a implementácie stratégie ako kontinuálneho procesu, ktorý si bude vyžadovať neustálu súčinnosť a
spoluprácu všetkých zainteresovaných aktérov, teda štátnych orgánov, iných orgánov verejnej
správy, nezávislých inštitúcií, mimovládnych organizácií, akademickej obce, celej občianskej
spoločnosti. Predkladaný materiál poukazuje na otvorené otázky implementácie ľudskoprávnych
záväzkov SR a na najzávažnejšie ohrozenia ľudských práv, ktorým SR čelí.

6. 5
Východiská tvorby stratégie pre oblasť ochrany a podpory ľudských
práv v Slovenskej republike
1. Pôvod, význam a hodnota ľudských práv
Ľudské práva (základné práva a slobody) sú prirodzené, neodňateľné a nescudziteľné oprávnenia
prináležiace každému človeku z titulu jeho existencie ako jedinečnej, slobodnej bytosti obdarenej
vrodenou dôstojnosťou (inherent dignity), vôľou, citom a rozumom. Katalóg moderných ľudských
práv, obsiahnutý vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv z roku 1948 a z nej vychádzajúcich
medzinárodných a regionálnych ľudskoprávnych dohovorov, je racionálnou a morálnou kvintesenciou
stáročných kolektívnych skúseností ľudstva, ktoré v sebe organicky zahrňujú aj myšlienkové
a hodnotové dedičstvo antické, židovské, kresťanské a osvietenské. Je definovaním tých rámcov,
ktorých realizáciou sa v spoločnosti a vo svete presadzujú humanizmus, rovnosť, solidarita,
tolerancia, mier a rešpektovanie dôstojnosti každého človeka.
Pri hodnotení významu, zmyslu a hodnoty ľudských práv pre dnešnú spoločnosť je nutné si uvedomiť
a neustále pripomínať paradigmatickú zmenu, ktorá v nazeraní na ne nastala po II. svetovej vojne.
Všeobecná deklarácia ľudských práv OSN z roku 1948, ktorá je vyjadrením tejto zmeny, je
predovšetkým mravným apelom reagujúcim na nesmierne ľudské hrôzy a utrpenia spôsobené
vojnou, na neľútostnú negáciu ľudskej dôstojnosti a prirodzenosti mnohými politickými režimami
prvej polovice dvadsiateho storočia. Zásadným prínosom Všeobecnej deklarácie ľudských práv je
presadenie konceptov univerzality a ľudskej dôstojnosti. Nikdy predtým neboli sloboda, rovnosť,
možnosť autonómneho konania považované za oprávnenia vlastné naozaj všetkým indivíduám
žijúcim na Zemi. Vždy išlo skôr o práva v podobe privilégií pre určitú skupinu ľudí, či už to boli občania
mestského štátu, príslušníci stavu, vrstvy, triedy, národa, vierovyznania, či štátneho útvaru.
Princíp ľudskej dôstojnosti je primárne odvodený predovšetkým od prirodzenej rovnosti a slobody
jednotlivcov, spočíva v uznaní ich individuálnej morálnej integrity a jedinečnosti. Dotýka sa však aj
sociálnych skupín, pretože výkon ľudských práv je spravidla viazaný na konkrétnu komunitu. Kým
individuálny rozmer dôstojnosti je predovšetkým vyjadrením základných životných potrieb človeka,
pri jej kolektívnom rozmere ide predovšetkým o integritu človeka v rámci spoločenských
a medziľudských vzťahov, interakcií, vyjadrovania identity smerom navonok.
Koncept univerzálnych ľudských práv je teda filozofickým, politickým a právnym konceptom. Je
výsledkom historického spoločenského vývoja a ani v súčasnosti nie je statický a nemenný.
V novodobých dejinách ľudstva je viazaný predovšetkým na vznik a formovanie modernej
zastupiteľskej a participatívnej demokracie. Princíp rešpektovania, ochrany a aktívnej podpory
uplatňovania ľudských práv tvorí neoddeliteľnú stránku demokratického spoločenského zriadenia
a právneho štátu. Demokracia ako forma vlády bez dôsledného rešpektovania ľudských práv všetkých
osôb nachádzajúcich sa pod jurisdikciou príslušného štátu je prázdnou formou, neúplnou
demokraciou. Obdobne predpoklad napĺňania ľudských práv bez funkčných inštitúcií a mechanizmov
právneho štátu je len fikciou. Ľudské práva nemôžu byť len spoločenskými a mravnými konvenciami,
ale musia sa pretaviť aj do podoby vymáhateľných a štátom garantovaných a sankcionovateľných
formálno-právnych noriem.
Hlavným garantom ľudských práv je štát. V primárnej rovine je jeho úlohou nezasahovať do
súkromnej sféry jednotlivca (slobodne združených skupín jednotlivcov), jeho života, dôstojnosti,

7. 6
občianskych a politických slobôd a chrániť túto súkromnú sféru aj pred neprípustným zasahovaním
iných. Úloha štátu je v tomto prípade najmä v nastavení základných právnych rámcov realizácie
slobôd, vrátane efektívnych mechanizmov ich vymáhateľnosti a sankcionovania, ako aj zabezpečenie
rovnosti pred zákonom a ochrany pred diskrimináciou pre všetkých.
V druhej rovine spočíva úloha štátu aj v aktívnej podpore realizácie ľudských práv, najmä
hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, resp. práv tretej generácie (napr. práva na trvalo
udržateľné životné prostredie, práva na zachovanie kultúrneho dedičstva a pod.). Pre realizáciu
týchto práv je potrebný masívnejší vstup štátu, a to aj v podobe materiálnej a finančnej podpory ich
postupného napĺňania. Aktívna intervencia štátu však nemôže ústiť do neprípustného obmedzenia
roviny občianskych a politických slobôd. Napríklad, podpora práva na vzdelávanie zo strany štátu
nemôže znamenať obmedzenie plurality systému výchovy a vzdelávania, nerešpektovanie
individuality žiaka a žiačky či práva rodičov voliť si a zabezpečovať výchovu a vzdelanie svojich detí
v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením. Pri realizácii práv druhej a tretej
generácie je nevyhnutné dôsledne rešpektovať princíp efektívnej participácie tých, ktorých sa
príslušné opatrenie týka.
Rešpektovanie, ochrana a napĺňanie sú tri vzájomne organicky prepojené stránky garantovania
ľudských práv zo strany štátu. Ľudské práva sú nielen univerzálne, neodňateľné a nescudziteľné, ale
aj nedeliteľné. Na jednej strane zaručujú slobodu a rozvoj tvorivých schopností človeka, na druhej
strane vytvárajú rámec pre ochranu slabých, zraniteľných a nevládnych, zabezpečujú pre ľudí mier
a udržateľné životné prostredie.
Všetky ľudské práva musia byť v rovnováhe, a pokiaľ pri uplatňovaní rôznymi subjektmi dostanú do
konfliktu, je potrebné veľmi citlivo zvažovať ich vzájomný vzťah. Ako stanovuje Ústava SR,
obmedzenie základných práv a slobôd zo strany štátu je možné len v záujme ochrany života, zdravia
a majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného
poriadku. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel.
2. Rešpektovanie ľudských práv
Zdrojom Druhej hlavy Ústavy SR zakotvujúcej základné práva a slobody je Listina základných práv
a slobôd. Dňa 9. januára 1991 ju schválilo vtedajšie Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky (ďalej ‘ČSFR’) ako ústavný zákon č. 23/1991 Zb. Uvedený akt sa uskutočnil
niekoľko týždňov pred prijatím ČSFR do Rady Európy. Listinou základných práv a slobôd sa do česko-
slovenského právneho poriadku včlenili normy a princípy obsiahnuté v Európskom dohovore
o ľudských právach z roku 1950, ktorý je jedným zo základných stavebných kameňov Rady Európy.
Medzi právne a filozofické pramene Listiny, ktorá bola neskôr v takmer identickej podobe
inkorporovaná do Ústavy SR, prijatej 1. septembra 1992, patria okrem Európskeho dohovoru aj iné
medzinárodné zmluvy a dokumenty. Ide predovšetkým o Všeobecnú deklaráciu ľudských práv OSN
(1948), Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a Medzinárodný pakt
o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (oba 1966), Dokument Kodanskej schôdzky
Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe o jej ľudskej dimenzii z roku 1990, česko-slovenské
ústavné tradície a ústavné tradície európskych demokratických štátov.
Slovenská republika patrí dnes medzi krajiny s robustnou a progresívnou legislatívou v oblasti
ochrany ľudských práv. Od roku 1993 prešla v tejto oblasti enormným vývojom. Základné práva a
slobody a princíp nediskriminácie sú ústavne garantované článkom 12 ods. 2 Ústavy SR a tieto
princípy sú zachovávané vo všetkých častiach ústavy. Základné slobody vytvárajú pre človeka priestor

8. 7
nezasahovania štátu do jeho súkromia, zaručujú podmienky pre jeho osobnú nezávislosť, integritu,
individuálnu autonómiu. Kľúčovými právami sú v tomto ohľade sloboda myslenia, názoru a prejavu,
právo na informácie, právo na súkromie, právo vlastniť majetok, sloboda pohybu. Základom všetkých
slobôd sú sloboda prejavu a právo na informácie. Právo na informácie je podmienkou pre poznanie
všetkých ostatných práv, ich (pasívne) prijímanie, sloboda prejavu zaručuje ich aktívne uplatňovanie a
realizáciu. Práve preto by tieto dve základné slobody mal štát obmedzovať v čo najmenšej miere a
výhradne v súlade s ústavou a judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.
Podľa čl. 13 ods. (2) Ústavy SR „medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok
ustanovených touto ústavou len zákonom“. Ústava SR predpokladá pri úprave výkonu väčšiny
základných práv a slobôd prijatie osobitných zákonov. V zmysle článku 84 Ústavy SR na prijatie
všetkých takýchto zákonov je postačujúca jednoduchá väčšina poslancov a poslankýň zákonodarného
zboru. Vzhľadom na fundamentálny význam uplatňovania základných práv a slobôd pre celkové
fungovanie právneho štátu a kvalitu demokracie by vláda mala zvážiť iniciovanie zmeny Ústavy SR v
tom zmysle, aby na prijatie či zmenu zákona upravujúceho výkon základných práv a slobôd bola
potrebná kvalifikovaná (nadpolovičná) väčšina všetkých poslancov a poslankýň Národnej rady SR.
Slovenská republika je zmluvnou stranou takmer všetkých základných medzinárodných
ľudskoprávnych dohovorov, pričom podľa čl. 7, ods. 5 Ústavy SR „medzinárodné zmluvy o ľudských
právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,
a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo
právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú
prednosť pred zákonmi,“, resp. podľa čl. 154c „medzinárodné zmluvy o ľudských právach a
základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej
právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a
slobôd.“
Uznaním pokroku Slovenskej republiky v oblasti právnej garancie ľudských práv bolo aj jej zvolenie do
Rady OSN pre ľudské práva v roku 2008, vytvorenie ktorej podporovala aj počas svojho pôsobenia v
Bezpečnostnej rade OSN v rokoch 2006 - 2007. SR patrí medzi prvé krajiny, ktoré ratifikovali Opčný
protokol Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, hrala iniciačnú
a líderskú rolu negociácií a presadenia tretieho opčného protokolu k Dohovoru o právach dieťaťa
o procedúre oznámení v roku 2012. V oblasti právnej úpravy ľudských práv sa Slovenská republika
nesporne radí medzi vyspelejšie a progresívnejšie krajiny.
Napriek tomu vo vzťahu k iným záväzkom čelíme niekoľkým dôležitým výzvam. Slovenská republika,
napríklad, síce pristúpila k Európskej sociálnej charte, dohovoru Rady Európy, ktorý upravuje sociálne
práva spojené s každodenným životom, ale nepovažuje sa byť viazaná čl. 31 o práve na bývanie.
Slovenská republika taktiež nepristúpila k Opčnému protokolu charty o kolektívnych sťažnostiach.
Obe tieto normy sú dôležité najmä z hľadiska práva na adekvátne bývanie a v praxi sa týkajú
predovšetkým sociálne marginalizovaných komunít, za stav ktorých je SR pravidelne kritizovaná
medzinárodnými monitorovacími orgánmi.
Zásadný význam pre osoby so zdravotným postihnutím, vrátane ich bývania má článok 15 charty,
ktorého cieľom je zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím, bez ohľadu na vek, na povahu a
pôvod ich zdravotného postihnutia, účinný výkon práva na nezávislosť, sociálnu integráciu a na účasť
na živote spoločnosti, a prostredníctvom ktorého sa zmluvné strany zaväzujú „podporovať ich plnú
sociálnu integráciu a účasť na živote spoločnosti, najmä prostredníctvom opatrení zahŕňajúcich

9. 8
technickú pomoc, zameranú na prekonanie komunikačných prekážok a prekážok mobility a ktoré im
umožnia prístup k doprave, bývaniu, kultúrnym činnostiam a vo chvíľach vyplnenia voľného času."
Rada Európy i Vysoký komisár OBSE pre národnostné menšiny odporúčajú, aby Slovenská republika
v záujme zvýšenia právnej istoty i sprehľadnenia aplikačnej praxe prijala komplexný zákon o právach
osôb patriacich k národnostným menšinám. Výbor OSN pre práva dieťaťa Slovenskej republike
vytýka, že doposiaľ nezriadila nezávislú inštitúciu na monitorovanie a ochranu práv detí.
SR zatiaľ neratifikovala Protokol č. 12 k Európskemu dohovoru o ľudských právach o všeobecnom
zákaze diskriminácie ani Opčný protokol k Dohovoru OSN proti mučeniu a inému krutému,
neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu. Slovenská republika zatiaľ
nepristúpila ani k viacerým právnym úpravám Rady Európy, napr. Dodatkovému protokolu k
Dohovoru o počítačovej kriminalite, týkajúceho sa kriminalizácie skutkov rasistickej a xenofóbnej
povahy, spáchaných prostredníctvom počítačových systémov, či Dohovoru Rady Európy o účasti
cudzincov a cudziniek na verejnom živote na miestnej úrovni.
Dôležitou súčasťou roviny rešpektovania ľudských práv je predchádzanie diskriminácii jednotlivcov a
skupín. Prvých päť zásadných tzv. antidiskriminačných smerníc EÚ bolo transponovaných do
právneho poriadku Slovenskej republiky zákonom č. 365/2004 Z.z. z 20. mája 2004 o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj ‘antidiskriminačný zákon’) a následnými novelizáciami tohto zákona z
rokov 2007, 2008, 2012 a 2013. Prijatie jednej komplexnej právnej normy pre oblasť rovného
zaobchádzania bolo progresívnym a pozitívnym krokom. Pretrvávajú však problémy s efektivitou
a uplatnením inštitucionálnych a právnych prostriedkov nápravy v prípadoch diskriminácie.
Dikciou antidiskriminačného zákona je potrebné hodnotiť a následne primerane naprávať situáciu
osôb patriacich k menšinám a k sociálne marginalizovaným spoločenstvám, pretože ich nedostatočné
spoločenské uznanie ostáva závažným nedostatkom praxe ochrany ľudských práv. Výbor OSN pre
odstránenie rasovej diskriminácie vo svojich záverečných odporúčaniach z roku 2013 slovenskú vládu
vyzýva, aby si dôslednejšie plnila svoje medzinárodné záväzky, ktoré jej vyplývajú z Medzinárodného
dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie. Výbor poukazuje predovšetkým na
porušovanie práva na primerané bývanie v rómskych osadách, upozorňuje na policajné násilie voči
Rómkam a Rómom či na násilné sterilizácie rómskych žien a na pretrvávajúcu de facto segregáciu
rómskych žiačok a žiakov. Výbor OSN pre hospodárske a sociálne práva v odporúčaniach z roku 2012
okrem marginalizovaných skupín dáva do pozornosti aj ľudí so zdravotným postihnutím a ich prístup
k bývaniu, vzdelávaniu a zdravotnej starostlivosti, pretrvávajúce nerovné postavenie žien v oblasti
odmeňovania za prácu, reprodukčných práv, vo verejnej sfére i politike. Upozorňuje tiež na
neexistenciu legislatívy, ktorá by upravovala právne uznanie párov rovnakého pohlavia.
Osobitne citlivou otázkou z pohľadu slovenskej legislatívnej i aplikačnej praxe je politika štátu voči
cudzincom, migrantom a azylantom, teda tým osobám, zdržiavajúcim sa na území Slovenskej
republiky, ktoré nemajú štátne občianstvo SR, prípadne nie sú ani občanmi a občiankami EÚ. Azylová
a migračná politika ako aj politika občianstva SR je v porovnaní s iným krajinami EÚ pomerne
reštriktívna, pretrvávajú problémy v oblasti integrácie cudzincov a migrantov do spoločnosti aj
v celkovej administratívnej praxi. Pri výkone politík v tejto oblasti je potrebné zohľadniť, že ide
o osobitne zraniteľnú skupinu, bez práv viazaných na občianstvo SR, s obmedzenou možnosťou
a prostriedkami ochrany svojej dôstojnosti, práv a legitímnych potrieb a záujmov.
Potrebné je upustiť od vnímania menšinovej problematiky ako ohrozenia majoritnej spoločnosti, či
ide o cudzincov, migrantov, azylantov, národnostné menšiny, rómsku komunitu, LGBTI osoby.

10. 9
Problematika plného začlenenia príslušníkov a príslušníčok týchto skupín do spoločnosti je v prvom
rade otázkou ľudskoprávnou. Sú to ľudia so svojou dôstojnosťou, identitou, túžbami, záujmami
a potrebami. Prináležia im rovnaké základné práva a slobody ako ostatným obyvateľom
a obyvateľkám štátu, vrátane slobody prejavu, práva na informácie, práva na súkromie a ochranu
pred nedôstojným zaobchádzaním. Rovnosť pred zákonom platí aj pre nich, rovnako ako pre
ostatných, či sa to týka realizácie ľudských práv alebo dodržiavania zákonov a právnych predpisov.
Snaha príslušníčok a príslušníkov menšín o dôsledné uplatnenie vlastných práv nemôže slúžiť ako
zámienka pre ich ostrakizáciu. Základné práva sú nescudziteľné a neodňateľné, ich garantovanie sa
nemôže podmieňovať plnením neproporcionálnych podmienok.
3. Ochrana ľudských práv
Jednou z prioritných úloh štátnej politiky v oblasti ľudských práv je efektívne nastavenie systému
inštitucionálnych a procesných mechanizmov, schopných pružne reagovať na potreby vyplývajúce z
každodenného života a praxe. Ochranu je potrebné poskytnúť jednotlivcom, napríklad, voči mocným
ekonomickým záujmom, zneužitiu moci, neetickému zaobchádzaniu, diskriminácii, nebezpečným
tovarom a službám a pod. Táto ochrana sa významne dotýka najmä sociálnych, hospodárskych a
kultúrnych práv.
V nadväznosti na vzniknuté domáce i medzinárodné právne záväzky boli vytvorené inštitucionálne
rámce na zábezpeku a monitorovanie plnenia jednotlivých kategórií práv. Na celoštátnej úrovni
pôsobí Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, zriadené na podnet OSN a Verejný ochranca
práv.
V roku 2012 bol novelizáciou zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii
ústrednej štátnej správy (kompetenčným zákonom) zrušený post podpredsedu vlády pre ľudské
práva a národnostné menšiny a jeho agenda prešla pod viaceré ústredné orgány štátnej správy. Rada
vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť ako poradný a koordinačný orgán
vlády pre oblasť ľudských práv, zriadený v roku 2010, pokračuje vo svojej činnosti pod
predsedníctvom podpredsedu vlády a ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. Ďalšími
poradnými orgánmi vlády s presahom na ľudské práva a rozvoj občianskej spoločnosti sú
splnomocnenec vlády SR pre občiansku spoločnosť, splnomocnenec vlády SR pre národnostné
menšiny a splnomocnenec vlády SR pre rómske komunity. Efektivita a reálny dopad pôsobenia týchto
inštitúcií a mechanizmov sú však premenlivé a sú mnohokrát terčom kritiky medzinárodnej i domácej
ľudskoprávnej komunity. Príčinou sú väčšinou nedostatočné právomoci, nedostatok nezávislosti,
nedostatočné stotožnenie sa s ľudskoprávnymi princípmi, nízky reálny dosah na aplikačnú prax, nízka
vymáhateľnosť práva. Celoštátna stratégia by mala, v rámci svojich kľúčových úloh, predmetnú
inštitucionálnu situáciu zmapovať a navrhnúť riešenia na jej progredovanie.
Od roku 1991, teda od doby prijatia Listiny základných práv a slobôd v ČSFR, došlo vo svete v oblasti
celkového prístupu k ochrane a podpore ľudských práv a pri presadzovaní ľudskoprávnych noriem3
do života k značnému vývoju. Nový prístup sa prejavil v rámci OSN, v rámci Rady Európy, ako aj na
úrovni Európskej únie, do ktorej sa Slovenská republika včlenila v roku 2004. V rámci OSN sa vďaka
Úradu Vysokého komisára pre ľudské práva a Komisii OSN pre ľudské práva (od roku 2006 Rade pre
3
Pod ľudskoprávnymi normami sa v kontexte tohto odborného materiálu rozumejú záväzné pravidlá
(vynucované predpisom, zvykom a pod.) a/alebo zákonitosti kolektívne pociťované ako záväzné.

11. 10
ľudské práva) začal klásť zvýšený dôraz na implementáciu a dodržiavanie ľudskoprávnych noriem. Pri
samotnej normotvorbe sa väčšmi ako predtým dostal do centra pozornosti koncept ľudskej
dôstojnosti ako ústredný princíp, tvoriaci východisko ľudskoprávnych politík. Prototypom nového
druhu medzinárodného ľudskoprávneho dohovoru, odrážajúceho uvedený prístup je Dohovor
o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý prijalo Valné zhromaždenie OSN spolu s Opčným
protokolom v roku 2006.4
V koncentrovanej podobe je zmienený komplexnejší pohľad na ochranu a podporu ľudských práv
vyjadrený v článku 3 citovaného dohovoru, ktorý vymenúva jeho všeobecné zásady:
a) rešpektovanie prirodzenej dôstojnosti, osobnej nezávislosti, slobody voľby a samostatnosti osôb;
b) nediskriminácia;
c) plné a účinné zapojenie sa a začlenenie do spoločnosti; právo participovať na spravovaní verejných
záležitostí, právo na informácie a právo na súkromie;
d) rešpektovanie odlišnosti a prijímanie osôb so zdravotným postihnutím ako súčasti ľudskej
rozmanitosti a prirodzenosti;
e) rovnosť príležitostí;
f) prístupnosť;
g) rovnosť medzi mužmi a ženami;
h) rešpektovanie rozvíjajúcich sa schopností detí so zdravotným postihnutím a rešpektovanie práva
detí so zdravotným postihnutím na zachovanie vlastnej identity.
Ide teda najmä o akceptovanie a vyzdvihnutie poznania, že každá ľudská bytosť je cenná aj vďaka
svojej psychicko-fyzickej odlišnosti a ako taká je jedinečná, výnimočná, obdarená vrodenou
dôstojnosťou. Aj osoba so zdravotným postihnutím je prirodzene a nespochybniteľne dôstojná
bytosť, ktorej prináležia všetky ľudské práva, v prvom rade právo na spoločenské uznanie jej
osobitosti, osobnej nezávislosti, sloboda prejavu, právo na aktívne ovplyvňovanie vlastného osudu
vrátane práva na účasť pri riešení záležitostí, ktoré sa jej týkajú. Ďalšie nóvum dohovoru spočíva v
tom, že priamo zaväzuje štáty vytvoriť účinné vnútroštátne implementačné, monitorovacie
a participatívne mechanizmy ako aj opatrenia zamerané na zvyšovanie povedomia a prevenciu
možného porušenia práv či diskriminácie. Neobmedzuje sa teda len na definovanie predpisu, ale aj
na jeho aplikáciu, výkon, prevenciu, vymáhateľnosť a kontrolu. Uvedený metodologický prístup je
mutatis mutandis aplikovateľný na všetky ostatné cieľové skupiny, ktoré sú niekedy označované ako
menšinové, zraniteľné, diskriminované, alebo zaostávajúce v rovnosti šancí.
Obdobný komplexný prístup sa uplatnil aj pri tvorbe nových ľudskoprávnych dokumentov Rady
Európy, najmä Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji
proti nemu (2011), ktorý Slovenská republika podpísala 11.5. 2011 alebo Dohovoru Rady Európy o
ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a zneužívaním (2007).5
Participatívne práva občanov a
4
Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 317/2010 Z. z. – Dohovor o právach osôb so
zdravotným postihnutím. V texte tohto odborného materiálu autorský tím používa terminológiu slovenského
prekladu dohovoru napriek tomu, že za vhodnejší považuje termín osoby so zdravotným znevýhodnením,
pretože lepšie vystihuje nový prístup k týmto osobám, založený na rešpektovaní ich rovnej dôstojnosti s inými
osobami.
5
Slovenská republika tieto dohovory podpísala 11.5.2011, resp. 9.9.2009, ani jeden z nich zatiaľ neratifikovala.
Dohovor Rady Európy o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a zneužívaním už nadobudol platnoť (v
roku 2010).

12. 11
občianok posilňuje, napríklad, Dodatkový protokol k Európskej charte miestnej samosprávy o práve
zúčastňovať sa na záležitostiach miestneho orgánu, dôraz na participáciu vyzdvihuje aj Rámcový
dohovor na ochranu národnostných menšín z roku 1994, najmä v podobe tematického komentára
Poradného výboru Rámcového dohovoru z roku 2007 o interpretácii práva na participáciu. Významné
participatívne práva zakotvuje tzv. Aarhuský dohovor Európskej hospodárskej komisie OSN, ktorý sa
stal súčasťou práva Európskej únie. Dohovor garantuje právo prístupu k informáciám, účasti
verejnosti na rozhodovacom procese a prístupu k spravodlivosti v záležitostiach životného
prostredia.6
Vývoj v rámci Európskej únie (resp. pred rokom 1993 Európskych spoločenstiev) sledoval v uvedenom
období najmä posilňovanie politík zameraných na predchádzanie a elimináciu diskriminácie, čiže
nerovného zaobchádzania. Za pridanú hodnotu tohto prístupu sa zvykne považovať rozsah
pôsobnosti príslušných právnych úprav, totiž, že sa „vzťahujú na všetky osoby z verejného i
súkromného sektora, vrátane verejných subjektov“. Ďalším dôležitým znakom je princíp preneseného
dôkazného bremena (odporcovi prislúcha preukázať, že nedošlo k porušeniu zásady rovného
zaobchádzania).7
Nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy v roku 2009 sa Zmluva o Európskej únii rozšírila o nové
znenie článku 2, ktorý definuje základné hodnoty a princípy jej jestvovania a fungovania takto: "Únia
je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a
rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Tieto hodnoty sú spoločné
členským štátom v spoločnosti, v ktorej prevláda pluralizmus, nediskriminácia, tolerancia,
spravodlivosť, solidarita a rovnosť medzi ženami a mužmi."
Zároveň bola do zmluvy zahrnutá aj Charta základných práv Európskej únie (ďalej aj ‘charta’),
pôvodne prijatá v roku 2000. Rozsah pôsobnosti charty sa síce obmedzuje na vzťah občanov EÚ
a európskych inštitúcií a na členské štáty EÚ sa vzťahuje len pri vykonávaní práva EÚ, napriek tomu
má veľký význam v tom, že prvýkrát v histórii Európy sústreďuje do jedného dokumentu všetky
kategórie ľudských práva reflektuje aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora
Európskej únie. Dôraz na koncept ľudskej dôstojnosti je zrejmý aj z toho, že časť charty s názvom
„Dôstojnosť“ tvorí jej prvú kapitolu. Táto kapitola tvorí fundament všetkých ostatných práv v nej
obsiahnutých, pretože sumarizuje tie oprávnenia, ktoré priamo súvisia s jedinečnosťou a
nedotknuteľnosťou každej osoby.
Ďalším výrazným trendom vo svete i v Európe v ostatných dvadsiatich rokoch bol dôraz na zvyšovanie
povedomia o ľudských právach, na výchovu a vzdelávanie k ľudským právam a demokratickému
občianstvu. Svetová konferencia o ľudských právach, ktorá sa uskutočnila pod záštitou OSN v roku
1993 vo Viedni, odporučila členským štátom prijať národné akčné plány na zlepšenie presadzovania a
ochrany ľudských práv. Zároveň v priamej nadväznosti na závery svetovej konferencie Valné
zhromaždenie OSN vyhlásilo Dekádu OSN pre výchovu a vzdelávanie k ľudským právam na roky 1995
6
Aarhuský dohovor prijala EHK/OSN v roku 1998, Európske spoločenstvo ho schválilo 17. februára 2005,
platnosť pre Slovenskú republiku nadobudol 5. marca 2006.
7
Pozri napríklad čl. 3 a čl. 8 Smernice Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000, ktorou sa zavádza zásada rovnakého
zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod (svojou povahou ide o rovné
zaobchádzanie, v slovenskom preklade smernice sa uvádza nepresný termín, rovnaké zaobchádzanie).

13. 12
- 2004, a po jej zavŕšení Svetový program pre výchovu a vzdelávanie k ľudským právam (2005 -
priebežne).8
Výchovu a vzdelávanie k ľudským právam príslušná rezolúcia VZ OSN charakterizuje ako „komplexný
celoživotný proces, ktorým sa ľudia na všetkých úrovniach rozvoja a všetkých spoločenských vrstiev
učia rešpektovať dôstojnosť iných a ktorým si osvojujú spôsoby a metódy, akými možno tento
rešpekt zabezpečiť vo všetkých spoločenstvách“. V roku 2011 prijalo VZ OSN Deklaráciu o výchove
k ľudským právam a o ľudskoprávnom vzdelávaní.9
Článok 1 deklarácie vyzdvihuje skutočnosť, že
„výchova k ľudským právam a ľudskoprávne vzdelávanie sú kľúčové [predpoklady] pre podporu
všeobecného rešpektu k ľudským právam a základným slobodám a k ich dodržiavaniu, v súlade
s princípmi univerzálnosti, nedeliteľnosti a vzájomnej prepojenosti ľudských práv.“
Dôraz na výchovu, vzdelávanie k ľudským právam a k demokratickému občianstvu, resp. rozvoj
interkultúrneho vzdelávania sa presadzuje aj v rámci Rady Európy. V roku 2010 Výbor ministrov Rady
Európy prijal Chartu o výchove k demokratickému občianstvu a ľudským právam,10
ktorá medzi iným
pripomína, že „výchova a vzdelávanie k demokratickému občianstvu a ľudským právam sú úzko
prepojené a vzájomne sa podporujú“. Medzi deklarované ciele charty RE patrí napríklad aj ten, aby
„štáty poskytli každej osobe možnosť vzdelávať sa v oblasti demokratického občianstva a ľudských
práv“, ďalej, že „podstatným prvkom akejkoľvek výchovy a vzdelávania k demokratickému občianstvu
a ľudským právam je podpora sociálnej kohézie a interkultúrneho dialógu ako aj uznania hodnoty
rôznorodosti a rovnosti, vrátane rodovej rovnosti“.
Medzičasom pokračoval ďalší vývoj v rámci Európskej únie. Niektoré nepriaznivé procesy a trendy,
ktoré sa v ostatnom čase prejavujú v oblasti vnútroštátnych ľudskoprávnych politík, a to nielen
v nových členských štátoch, prinútili inštitúcie EÚ hľadať nástroje na riešenie takýchto situácií.
V prípade krajín, ktoré formálne začínajú proces pristúpenia k EÚ po roku 2012, sa oblasť ľudských
práv a výkonu spravodlivosti stáva formálnou negociačnou kapitolou. Výkon spravodlivosti a situácia
v oblasti ľudských práv sú súčasťou pravidelného monitorovania členských krajín Európskou
komisiou.
Európska únia prijala v roku 2010 tzv. Štokholmský program ako plán práce EÚ v priestore
spravodlivosti, slobody a bezpečnosti na obdobie rokov 2010 – 2014. Program si pre špecifickú oblasť
ochrany a podpory ľudských práv stanovuje za cieľ, aby sa štátnym príslušníkom a príslušníčkam EÚ
priznávali všetky základné práva a slobody ustanovené v Charte základných práv Európskej únie a
Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, aby mali možnosť využívať tieto
práva v rámci EÚ aj mimo nej pri rešpektovaní ich súkromia, a to najmä v oblasti ochrany osobných
údajov. Štokholmský program vytyčuje v tomto smere štyri kľúčové témy:
 uplatňovanie práva na voľný pohyb občianok, občanov a ich rodinných príslušníčok a
príslušníkov v plnej miere;
 rešpektovanie rozmanitosti, ochranu najohrozenejších skupín obyvateľstva (detí, menšín,
Rómok a Rómov, LGBTI ľuďom, obetí násilia, atď.),
8
Rezolúcia Valného zhromaždenia OSN č. 49/184 z 23. decembra 1994, resp. Rezolúcia Valného zhromaždenia
OSN č. 59/113 z 10. decembra 2004.
9
Rezolúcia Valného zhromaždenia OSN č. 66/137 z 19. decembra 2011.
10
Odporúčanie CM/Rec(2010)7 Výboru ministrov Rady Európy z 11. mája 2010.

14. 13
 dôraz na ochranu práv podozrivých a obvinených osôb v trestnom konaní (program
posilnenia procedurálnych práv, práva na spravodlivý proces);
 podpora účasti občanov a občianok na demokratickom živote EÚ prostredníctvom
transparentného rozhodovania, prístupu k dokumentom a dobrej správy.
Ďalším novým prvkom v ľudskoprávnej politike EÚ vo vzťahu k svojim členským krajinám je
skutočnosť, že v roku 2012 jedna zo základných inštitúcií EÚ, Európsky parlament, pristúpil k dovtedy
bezprecedentnému kroku. Prijal rezolúciu, v ktorej „vyjadruje vážne znepokojenie nad situáciou“
v jednej zo svojich členských krajín „v súvislosti s uplatňovaním demokracie a zásad právneho štátu,
dodržiavaním a ochranou ľudských a sociálnych práv, systému kontrol a rovnováh, rovnosti a
nediskriminácie a vyzýva príslušné orgány EÚ na monitorovanie vývoja situácie v danej krajine.“11
Výsledkom tohto ďalšieho procesu je aj návrh správy predloženej na rokovanie Výboru pre občianske
slobody, spravodlivosť a vnútorné veci Európskeho parlamentu, ktorý je podrobným popisom situácie
v oblasti dodržiavania ľudských práv a zásad právneho štátu v skúmanej krajine na základe princípov
obsiahnutých v zmienenom 2. článku Lisabonskej zmluvy.
4. Napĺňanie ľudských práv
Tretia rovina štátnej politiky v oblasti ľudských práv spočíva v sprostredkovaní, facilitovaní napĺňania
ľudských práv, v aktívnej podpore ich realizácie. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že najväčšie rezervy v
oblasti ľudských práv na Slovensku sa nevyskytujú v oblasti legislatívy ale v oblasti implementácie
rôznych kategórií ľudských práv cestou efektívneho zamedzenia diskriminácie znevýhodnených
skupín do systému ochrany ľudských práv ako i v oblasti prevencie porušovania ľudských práv, vo
výchove a vzdelávaní k ľudským právam.
Pre slobodné a úplné užívanie ľudských práv nie je dostatočná len samotná existencia právneho
systému. Dôležité je správanie vlády a štátnych orgánov, ktoré musia vykonávať svoje právomoci
smerom k účinnému napĺňaniu ľudských práv, pričom tento výkon musí byť efektívne kontrolovaný.
V Slovenskej republike sa záväzky medzinárodných dohovorov OSN, rezolúcií VZ OSN o výchove
a vzdelávaní v oblasti ľudských práv, všeobecných odporúčaní Výborov OSN a tiež závery a
odporúčania Svetovej konferencie OSN o ľudských právach realizovali zatiaľ len čiastočne. Komplexný
akčný plán presadzovania a ochrany ľudských práv nebol prijatý, boli vypracované rezortné a
čiastkové akčné plány, ktoré v sebe zahŕňajú aj mnohé imanentne ľudskoprávne aspekty. Namiesto
celoštátnej koncepcie a akčného plánu výchovy a vzdelávania k ľudským právam bol v roku 2004
prijatý rezortný plán ministerstva školstva. Ciele OSN a UNESCO sa čiastočne premietli do nového
školského zákona prijatého v roku 2008.
Slovenská republika sa bude musieť v 21. storočí vyrovnať aj s dosiaľ dostatočne nereflektovanými
a novými výzvami súvisiacimi s:
 globalizáciou;
 migráciou a integráciou príslušníčok a príslušníkov neeurópskych kultúr do tunajšieho
sociálno-právneho priestoru;
 revolučným vývojom v oblasti vedy, výskumu, technológií vrátane dynamického vývoja
biomedicíny;
11
Rezolúcia Európskeho parlamentu č. 2012/2511 zo 16. februára 2012.

15. 14
 novými trendmi demografického vývoja,
 vzťahom ľudských práv a bezpečnosti,
 problémom aktívneho starnutia, starostlivosti o starších, dlhodobo chorých,
 problémom slobody prejavu a ochrany osobných údajov v súvislosti s novými formami
komunikácie a z nich vyplývajúcich ohrození.
Zápas o poznanie, osvojenie, aktívne uplatňovanie, rešpektovanie a ochranu ľudských práv
v jednotlivých krajinách i v európskom a svetovom priestore je zápasom o nový spôsob politiky, o
scivilnenie štátnej moci a o presadenie rovných práv každého človeka.
Otvorené strategické otázky pre ďalšie obdobie
V prílohe predkladaného odborného materiálu sú uvedené základné teoretické východiská, princípy
a záväzky tvorby ľudskoprávnych politík v Slovenskej republike, ktoré vyplývajú z medzinárodných
ľudskoprávnych dohovorov. Aktéri a aktérky tvorby a implementácie verejných politík by mali ich
prostredníctvom v najbližšom období hľadať konsenzus v niektorých zásadných strategických
otázkach normotvorby aj aplikačnej praxe. Keďže väčšina týchto úloh si bude vyžadovať aj príslušné
personálne, materiálne a finančné krytie, navrhuje sa tieto úlohy zohľadniť a zahrnúť do tvorby
štátneho rozpočtu ako aj do obsahu operačných programov plánovacieho obdobia rokov 2014 - 2020
tak, aby sa pri ich realizácii mohli čerpať aj prostriedky zo štrukturálnych fondov Európskej únie.
Nasledovné strategické otázky je treba chápať v ich vzájomnej súvislosti, komplementarite a nie
hierarchicky.
1. strategická otázka: Komplexná evaluácia legislatívy a existujúcich verejných politík
Zvážiť komplexnú analýzu a evaluáciu vnútroštátnej legislatívy, existujúcich verejných
politík a programových dokumentov v oblasti presadzovania ľudských práv v zmysle ich
súladu s ľudskoprávnymi záväzkami SR.
Zabezpečenie plného súladu právneho poriadku a aplikačnej praxe Slovenskej republiky s jej
záväzkami v rôznych oblastiach podpory a ochrany ľudských práv je úlohou a povinnosťou štátu.
Zároveň je potrebné tento súlad neustále verifikovať, vyhodnocovať a potvrdzovať odbornou,
politickou a verejnou diskusiou, ktorá sa musí opierať o dostatok relevantných údajov, informácií,
porovnávacích dát a judikatúry. Svojou podstatou ide o proces neustáleho kultivovania modernej
demokracie a štátnosti ako systému založeného na dôslednom rešpektovaní ľudských práv.
V období po prijatí východiskového textu k stratégii sa ukazuje ako nevyhnutné vykonať analýzu a
evaluáciu legislatívy a jej súladu s ľudskoprávnymi záväzkami SR. Zároveň je potrebné z rovnakého
uhla pohľadu analyzovať všetky verejné politiky, ktoré majú dopad na výkon ľudských práv, najmä
všetky existujúce koncepčné programové dokumenty, týkajúce sa základných tematických
a prierezových problémov, pričom treba zabezpečiť aj ich vecnú a časovú komplementaritu.
Uvedený postup sa vzťahuje na právne predpisy a programové dokumenty týkajúce sa:
 žien a rodovej rovnosti;
 detí;
 osôb so zdravotným postihnutím;
 osôb staršieho veku;
 Rómok a Rómov;

16. 15
 cudzincov a cudziniek, migrantov a migrantiek, azylantov a azylantiek;
 predchádzania a eliminácie rasizmu a extrémizmu;
 sociálnej inklúzie skupín ohrozených chudobou a sociálnym vylúčením.
V týchto tematických oblastiach SR prijíma už od polovice deväťdesiatych rokov 20. storočia, resp.
v ostatných desiatich rokoch koncepčné programové dokumenty. Popri zhodnotení ľudskoprávnej
stránky uvedených dokumentov je však potrebné vykonať komplexnú evaluáciu implementácie
celého katalógu ľudských práv definovaného v Ústave SR a medzinárodných ľudskoprávnych
dohovoroch.
Táto úloha sa týka:
 súladu právneho poriadku SR s Európskym dohovorom o ľudských právach (a s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva) a Medzinárodným paktom o občianskych a politických
právach, teda celej oblasti občianskych a politických práv a slobôd a práv ľudskej
dôstojnosti;
 súladu právneho poriadku SR s Medzinárodným paktom o hospodárskych, sociálnych
a kultúrnych právach, teda celej oblasti práv druhej generácie;
 súladu právneho poriadku SR s medzinárodnými dohovormi definujúcimi práva tretej
generácie, napr. s Aarhuským dohovorom a pod.
Dosiaľ existujúce koncepčné programové dokumenty je potrebné doplniť o ďalšie dokumenty, v tých
dôležitých prierezových oblastiach ľudskoprávnej agendy, v ktorých zatiaľ absentujú. Ide najmä o
 práva osôb patriacich k národnostným menšinám a etnickým skupinám;
 zabezpečenie uplatňovania ľudských práv osôb žijúcich pod hranicou chudoby alebo
ohrozovaných chudobou;
 zabezpečenie štandardného užívania práv a slobôd LGBTI osôb.
Všetky právne predpisy a verejné politiky by mali dôsledne vychádzať z rešpektovania zásad ľudskej
dôstojnosti, rovnosti (rovnosti pred zákonom i rovného zaobchádzania v zmysle zákazu priamej
a nepriamej diskriminácie z dôvodov uvedených v antidiskriminačnom zákone), osobnej slobody
a nezávislosti, spravodlivosti, práva zúčastniť sa na verejnom živote, osobitne pri rozhodovaní
o otázkach bytostne ovplyvňujúcich vlastnú dôstojnosť, identitu a integritu.
V procese analýz a evaluácií by sa mali predovšetkým identifikovať prekážky a príčiny problémov
implementácie ľudskoprávnych záväzkov a výkonu ľudských práv. Následne by sa mali navrhnúť
konkrétne legislatívne, inštitucionálne, procesné, finančné opatrenia pre ich odstránenie a zvýšenie
efektivity implementácie, ochrany a podpory ľudských práv, a to jednak v horizontálnej, prierezovej
rovine ako aj v rovine špecifických opatrení pre jednotlivé cieľové skupiny . Uvedené dve roviny však
musia byť zosúladené úzko prepojené. Navrhnuté opatrenia by sa mali týkať štrukturálnych zmien v
rámci jednotlivých orgánov a inštitúcií, prípadne vytvorenia či zefektívnenia koordinačných,
implementačných, monitorovacích, dozorných mechanizmov a procesov.
Pri aktualizácii a tvorbe programových dokumentov je potrebné intenzívne využívať možnosti
vyplývajúce z existencie a činnosti Rady vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú
rovnosť a jej výborov, pričom vzájomná prepojenosť sa umocní aj zosúladením jednotlivých
programovacích období. Navrhujeme vhodným spôsobom zahrnúť do procesu tvorby aj konzultácie
s medzinárodnými organizáciami a inštitúciami.

17. 16
Nevyhnutné je jasne určiť zodpovednosť za plnenie stanovených úloh, časový rámec, mechanizmy
participácie pri tvorbe a realizácii opatrení vrátane definovania inštitucionálnych a procesných
predpokladov ich plnenia a vyčlenenia zodpovedajúceho finančného krytia.
2. strategická otázka: Celoštátny plán vzdelávania a výchovy k ľudským právam
Vypracovať dlhodobý celoštátny plán vzdelávania a výchovy k ľudským právam
a demokratickému občianstvu, vrátane interkultúrneho vzdelávania.
Poznanie svojich práv a práv druhých, poznanie vzťahu ľudských práv a občianskych povinností je
jedným zo základných predpokladov samotného napĺňania ľudských práv a zlepšovania kvality
demokracie a sociálnej kohézie spoločnosti. Ukazuje sa teda potreba vypracovania a prijatia
celoštátneho plánu vzdelávania a výchovy k ľudským právam a demokratickému občianstvu, vrátane
interkultúrneho vzdelávania. Napriek odporúčaniam OSN a Rady Európy takýto komplexný plán zatiaľ
SR prijatý nemá. Plán by mal určiť úlohy pre všetky segmenty spoločnosti, najmä, ale nie výlučne, pre
oblasť formálneho a neformálneho vzdelávania. Do prípravy plánu je vhodné zapojiť (v zmysle
príslušných odporúčaní OSN a Rady Európy) nezávislú Celoštátnu komisiu pre výchovu a vzdelávanie
v oblasti ľudských práv a Radu vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť a jej
príslušný výbor. Proces prípravy je vhodné riadiť v čo najvyššej možnej miere participatívnym
spôsobom, so zapojením všetkých zainteresovaných aktérov (štátne orgány, samosprávne orgány,
nezávislé a akademické inštitúcie, mimovládne organizácie činné v oblasti ochrany a podpory
ľudských práv, zástupcovia a zástupkyne jednotlivých zraniteľných skupín, pedagogickí pracovníci
a pracovníčky, rodičia, žiaci, žiačky, študenti, študentky a mládež všeobecne). Celoštátnu komisiu je
potrebné revitalizovať a vytvoriť priestor pre jej efektívnu činnosť, s plným rešpektovaním jej
nezávislosti.12
Budúci model jej činnosti úzko súvisí s podobou inštitucionálnej architektúry ochrany
a podpory ľudských práv v SR.
Plán by mal byť výsledkom vyššie popísaného participatívneho procesu, ale mal by presiahnuť
charakter súčasne platného plánu výchovy a vzdelávania k ľudským právam v pôsobnosti rezortu
školstva.
Plán by mal najmä:
 včleniť ľudskoprávnu výchovu a vzdelávanie, vrátane interkultúrneho vzdelávania do
štátneho vzdelávacieho programu;
 vytvoriť systém prípravy a vzdelávania odborníčok a odborníkov pre oblasť ľudských práv v
rámci univerzitného a postgraduálneho štúdia;
 vytvoriť systém ľudskoprávneho vzdelávania a ďalšieho vzdelávania pedagogických
zamestnancov a zamestnankýň pôsobiacich v regionálnom školstve;
 začleniť ľudskoprávne aspekty do profesijného vzdelávania v jednotlivých kľúčových
rezortoch a inštitúciách, po vytvorení adekvátnych predpokladov aj v rezortoch ostatných;
 prepojiť vzdelávanie medzi jednotlivými subjektmi v oblasti ľudských práv, v záujme
zachovania prierezovosti, t.j. definovať možnosti spolupráce medzi vzdelávacími a inými
inštitúciami v oblasti ľudských práv;
12
V rokoch 2005 a 2006 bola ustanovená a pôsobila Národná komisia pre výchovu k ľudským právam v SR.
Technicko – administratívnu podporu jej poskytovalo SNSĽP.

18. 17
 vytvoriť metódy propagácie a osvety v oblasti ľudských práv v pôsobnosti zodpovedných
orgánov štátnej správy a verejnoprávnych inštitúcií, vrátane informovania o právach
zakotvených v medzinárodných ľudskoprávnych dohovoroch a Charte základných práv
Európskej únie a o prostriedkoch, ktoré umožňujú sa týchto práv konkrétne domáhať;
 začleniť ľudskoprávne vzdelávanie do celoživotného vzdelávania občianok a občanov;
 vytvoriť metódy propagácie výchovy k ľudským právam a demokratickému občianstvo
verejnoprávnych vo verejnoprávnych médiách;
 stimulovať súkromné médiá a prevádzkovateľov sociálnych sietí k tvorbe a efektívnemu
využívaniu etických kódexov;
 určiť pravidlá používania korektného jazyka ľudských práv vo všetkých sektoroch
spoločnosti, počínajúc predstaviteľmi a predstaviteľkami mocenských orgánov.
3. strategická otázka: Rovné zaobchádzanie a rovnosť príležitostí ako prierezová
priorita
Naplniť horizontálnu prierezovú prioritu „rovnosť príležitostí a rovné zaobchádzanie“
konkrétnym obsahom a prijať implementačné opatrení k nej.
Slovenská republika disponuje progresívnou legislatívou v oblasti rovného zaobchádzania a
predchádzania diskriminácii, a to najmä po ostatných novelizáciách tzv. antidiskriminačného zákona.
Napriek tomu sa množia prípady, kedy sa ľudia nemôžu domôcť svojich práv a mimovládne
organizácie a medzinárodné monitorovacie orgány SR vytýkajú, že implementácia legislatívy je
neefektívna. V roku 2007 bola vytvorená vládou horizontálna priorita „rovnosť príležitostí“.
Navrhujeme naplniť tento inštitút novým obsahom a využiť ho na hľadanie, mapovanie,
monitorovanie príčin nízkej efektivity implementácie a vymáhateľnosti antidiskriminačnej legislatívy
a spoločného definovania opatrení, ktoré môžu priniesť zásadnú zmenu.
V rámci tejto úlohy je potrebné podporiť vytvorenie celoštátnej koncepcie zberu dát o rovnosti. Zber,
monitorovanie a priebežné vyhodnocovanie citlivých dát a dát o rovnosti je dôležitým predpokladom
správneho a efektívneho nastavenia verejných politík v oblasti ľudských práv, osobitne vo vzťahu
k zraniteľným skupinám. Koncepcia by mala byť vypracovaná za účasti zástupcov a zástupkýň
všetkých budúcich skupín používateľov a používateliek údajov, vychádzajúc z domácej a európskej
legislatívy a využívajúc štandardné pojmy a jazyk.
Odporúčame prijať opatrenia na:
 zabezpečenie pravidelného, systematického monitorovania dodržiavania ustanovenia
antidiskriminačného zákona vo všetkých sektoroch spoločnosti;
 sprehľadnenie a zefektívnenie systému prostriedkov právnej ochrany a nápravy;
 profesijné vzdelávanie sudcov, sudkýň, zamestnancov a zamestnankýň orgánov činných
v trestnom konaní, inšpektorátov práce a iných úradov dohľadu;
 posilnenie právomocí, nezávislosti, efektívnosti, materiálneho, personálneho a finančného
zabezpečenia nezávislých inštitúcií ochrany ľudských práv a predchádzania diskriminácie,
vrátane mimovládnych organizácií činných v danej oblasti.
Opatrenia by sa mali týkať všetkých potenciálne ohrozených skupín, teda všetkých dôvodov
diskriminácie. Novelizáciou antidiskriminačného zákona (zákonom č. 32/2013 Z.z.) sa rozšíril okruh
oprávnených osôb pri prijímaní dočasných vyrovnávacích opatrení z orgánov štátnej správy na všetky
orgány verejnej správy a iné právnické osoby a zároveň sa rozšíril výpočet možných dôvodov prijatia
vyrovnávacích opatrení o dôvody vyplývajúce z „rasového alebo etnického pôvodu, príslušnosti k

19. 18
národnostnej menšine alebo etnickej skupine, rodu alebo pohlavia“. V súvislosti s uvedenou
možnosťou prijímania vyrovnávacích opatrení je potrebné, aby štát vyvinul značné úsilie na
informovanie oprávnených osôb a širokej verejnosti o podstate, zmysle a charaktere týchto opatrení
a vytvorení príslušných vzorových postupov a modelov za účelom posilnenia dynamiky prijímania,
výkonu a účinnosti opatrení. Monitoringom dočasných vyrovnávacích opatrení by mal byť poverený
nezávislý štátny kontrolný alebo dozorný orgán.
4. strategická otázka: Zabezpečenie uplatňovania ľudských práv osôb žijúcich pod
hranicou chudoby alebo ohrozovaných chudobou
Vypracovať a presadzovať koncepciu znižovania úrovne chudoby, najmä viacgeneračnej
chudoby a znižovať počet ľudí ohrozovaných chudobou.
Osoby žijúce pod hranicou chudoby alebo ohrozované chudobou patria medzi ďalšiu výrazne
zraniteľnú skupinu. Chudoba je vážnou prekážkou uplatnenia ľudských práv a ľudskej dôstojnosti
a ako taká narúša samotné základy demokracie. Nízke sociálne postavenie ľudí žijúcich v chudobe
značne znižuje ich schopnosť aktívne sa domáhať sa svojich ľudských práv a zabezpečenia základných
životných potrieb. Nárast počtu osôb, vrátane celých rodín ohrozených chudobou má vážny
negatívny dopad na sociálnu kohéziu spoločnosti a na jej sociálne udržateľný rozvoj. Skvalitnenie
a zefektívnenie prístupu uvedených skupín osôb k všetkým ľudským právam má byť centrálnou osou
úsilia štátu o elimináciu chudoby a sociálneho vylúčenia.
Navrhujeme prijímať legislatívne a administratívne opatrenia v oblasti sociálnej politiky takým
spôsobom, aby dôsledne rešpektovali ľudskoprávne princípy zakotvené v Ústave SR a v
medzinárodných dohovoroch a aby v dlhodobo prispievali k znižovaniu chudoby a nie k jej zacykleniu.
Nepodporujeme snahy zavádzať princíp tzv. zásluhovosti pri prideľovaní základných sociálnych dávok
(napr. pre osoby v hmotnej núdzi). Základné sociálne dávky sú opatrením štátu pre realizáciu
základných sociálnych práv obyvateľov štátu.
Navrhujeme ďalej, aby SR venovala zvýšenú pozornosť implementácii ľudskoprávnej politiky v oblasti
práva na bývanie a aby prehodnotila prijatie čl. 31 Európskej sociálnej charty, ktorý sa týka práva na
bývanie ako nevyhnutnej podmienky komplexného a systematického riešenia problematiky ľudí
ohrozených chudobou a sociálnym vylúčením, najmä ľudí z marginalizovaných rómskych komunít a
ľudí bez domova.
5. strategická otázka: Koncepcia národnostnej politiky
Vypracovať a schváliť koncepciu národnostnej politiky štátu.
Na rozdiel od iných tematických oblastí nebol v Slovenskej republike doteraz prijatý celoštátny
strategický programový dokument v oblasti národnostných menšín. Právny poriadok SR obsahuje
viacero vykonávacích zákonov a iných právnych predpisov, ktoré buď priamo alebo nepriamo
upravujú práva príslušníkov a príslušníčok národnostných menšín a etnických skupín, zakotvené v čl.
34 Ústavy SR. V aplikačnej praxi dochádza často k interpretačným sporom. Potrebná je revízia
uvedených vnútroštátnych predpisov tak, aby úprava práv osôb patriacich k národnostným
menšinám a etnickým skupinám bola prehľadnejšia, jednotná, vnútorne neprotirečivá, aby
nedochádzalo k interpretačným sporom v aplikačnej praxi a aby bola táto úprava kompatibilná
s odporúčaniami a tematickými komentármi zmluvných orgánov, monitorovacích výborov
a špecializovaných inštitúcií OSN, Rady Európy a OBSE. Po zrušení postu podpredsedu vlády pre
ľudské práva a národnostné menšiny vláda zriadila funkciu splnomocnenca vlády pre národnostné

20. 19
menšiny. Neexistuje však systémový koncepčný a programový dokument, na implementáciu ktorého
by splnomocnenec dohliadal, resp. pri realizácii ktorého by vláde radil.
V úzkej spolupráci s predstaviteľmi a predstaviteľkami národnostných menším a etnických skupín,
zastúpených v Rade vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť a jej Výbore pre
národnostné menšiny a etnické skupiny, v spolupráci s akademickou obcou a zástupcami občianskej
spoločnosti navrhujeme posúdiť, či existujúce predpisy a aplikačná prax plne rešpektujú princípy
zakotvené v Ústave SR, Rámcovom dohovore Rady Európy o ochrane národnostných menšín
a Európskej charte regionálnych alebo menšinových jazykov. Výsledkom tohto posúdenia by mali byť
aj legislatívne a administratívne opatrenia.
Koncepcia národnostnej politiky SR by mala predovšetkým:
 podporiť úplnú a efektívnu rovnosť osôb patriacich k národnostnej menšine a osôb
patriacich k väčšine vo všetkých oblastiach hospodárskeho, spoločenského, politického a
kultúrneho života a venovať pritom náležitú pozornosť osobitným podmienkam osôb
patriacich k národnostným menšinám;
 rešpektovať etnickú, kultúrnu, jazykovú a náboženskú identitu každej osoby patriacej k
národnostnej menšine a vytvárať primerané podmienky umožňujúce jej vyjadrovať,
zachovávať a rozvíjať túto identitu;
 umožniť osobám patriacim k národnostnej menšine slobodne a bez zasahovania používať
svoj menšinový jazyk v súkromí aj na verejnosti a to slovom i písmom;
 vytvoriť podmienky pre realizáciu práva na slobodu prejavu každej osoby patriacej k
národnostnej menšine zahŕňajúcu slobodu názoru a slobodu prijímať a oznamovať
informácie a myšlienky v jazyku menšiny bez zasahovania štátnych úradov a bez ohľadu na
hranice;
 podporovať ducha tolerancie a medzikultúrny dialóg a prijímať účinné opatrenia na
podporu vzájomného rešpektovania a porozumenia a spolupráce medzi všetkými osobami
žijúcimi na území Slovenskej republiky bez ohľadu na ich etnickú, kultúrnu, jazykovú alebo
náboženskú identitu, zvlášť v oblasti vzdelávania, kultúry a médií;
 vytvárať podmienky potrebné na efektívnu účasť osôb patriacich k národnostným
menšinám na kultúrnom, spoločenskom a ekonomickom živote ako aj na verejných
záležitostiach, najmä na tých, ktoré sa ich týkajú, osobitne so zohľadnením tematického
komentára k čl. 15 rámcového dohovoru, vypracovaného v roku 2007 Poradným výborom
Rámcového dohovoru o ochrane národnostných menšín.
6. strategická otázka: Práva LGBTI ľudí
Prijať koncepciu politiky vo vzťahu k LGBTI ľuďom.
Ako pri predchádzajúcej strategickej otázke, ani pre rešpektovanie a uplatňovanie práv LGBTI osôb
nie je v SR doteraz prijatý žiadny koncepčný dokument, napriek tomu, že tejto téme sa v ostatných
rokoch venuje náležitá pozornosť na pôde Európskej únie, Rady Európy i OSN. Až v novembri 2012
bol pri Rade vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť zriadený Výbor pre
práva lesieb, gejov, bisexuálnych, transrodových a intersexuálnych osôb. Po opakovanom úsilí sa tak
otvoril priestor pre odbornú diskusiu, výkony a spoluprácu ohľadom riešení nedostatkov v oblasti
dodržiavania ľudských práv LGBTI osôb. V poslednej novele Trestného zákona z roku 2013 pribudla
medzi osobitné motívy trestných činov aj nenávisť pre sexuálnu orientáciu, čo je pozitívne,
nezahrňuje však problematiku nenávisti k transrodovým a intersexuálnym ľuďom.

21. 20
Pokiaľ ide o ďalšiu legislatívu, týkajúcu sa slobody združovania, slobody prejavu a pokojného
zhromažďovania, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, zamestnania, vzdelania,
zdravia, bývania, športu, práva na azyl, je žiaduce aktualizovať ju tak, aby reflektovala najnovší vývoj
v EÚ a najmä zohľadnila potreby a záujmy LGBTI osôb, medzi ktoré patrí spolužitie osôb rovnakého
pohlavia, právna úprava spolužitia osôb rovnakého pohlavia, právna úprava zmeny pohlavia a pod. Je
potrebné, aby sa príslušné orgány v najbližšom období naďalej programovo a vážne venovali tejto
oblasti, pripravili príslušné legislatívne a administratívne riešenia vrátane akčného plánu pre práva
LGBTI osôb tak, ako to odporúča Rada Európy, ktorá poskytuje pri procese jeho tvorby odbornú
spoluprácu a poradenstvo.
Užívanie ľudských práv LGBTI ľuďom výrazne sťažuje fakt, že po stáročia boli, a naďalej sú vystavení
homofóbii, transfóbii, a iným formám neznášanlivosti a diskriminácie dokonca aj vo vlastnej rodine -
vrátane kriminalizácie (na území SR do začiatku 60. rokov a diskriminácia v trestnom práve bola úplne
odstránená až začiatkom 90. rokov minulého storočia), marginalizácie, sociálnej exklúzie a násilia na
základe sexuálnej orientácie alebo rodovej identity, a teda sú potrebné určité cielené opatrenia na
zabezpečenie plnohodnotného užívania ľudských práv týmito osobami.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva princíp, že kultúrne, tradičné, ani náboženské
hodnoty, ale ani iné normy „dominantnej kultúry“ nemôžu ospravedlniť prejavy nenávisti alebo
akúkoľvek inú formu diskriminácie na základe sexuálnej orientácie, alebo rodovej identity. V roku
2011 prijala Rada OSN pre ľudské práva rezolúciu o ľudských právach, sexuálnej orientácii a rodovej
identite, ktorá bola tiež jednomyseľne podporená členskými štátmi EÚ. V roku 2010 bolo aj vďaka
zástupcom SR prijaté odporúčanie CM/Rec(2010)5 Výboru ministrov členským štátom o opatreniach
v boji s diskrimináciou na základe sexuálnej orientácie a rodovej identity, ktoré obsahuje komplexný
súbor opatrení na presadzovanie ľudských práv LGBTI ľudí v členských štátoch Rady Európy.
Navrhujeme, aby Slovenská republika svoje progresívne postoje prezentované v oblasti práv LGBTI
ľudí na fórach medzinárodných organizácií uplatnila aj vo svojich vnútorných politikách.
7. strategická otázka: Posilnenie a reforma nezávislých inštitúcií
Prijať opatrenia na zvýšenie efektívnosti, funkčnosti a spoločenskej váhy nezávislých
inštitúcií na ochranu a podporu ľudských práv, právneho poradenstva a právnej pomoci.
Nezávislé inštitúcie na ochranu a podporu ľudských práv, zriadené zo zákona, by mali byť jedným z
kľúčových prvkov celej ľudskoprávnej architektúry štátu, pretože sú to väčšinou inštitúcie prvého
kontaktu každej osoby, ktorá si chce uplatniť svoje ľudské práva, či je obeťou porušenia ľudských práv
alebo diskriminačného zaobchádzania. Existenciu týchto inštitúcií musí garantovať štát, pričom ich
nezávislosť zabezpečí plným uplatnením tzv. Parížskych princípov. Parížske princípy, ktoré prijalo VZ
OSN v roku 1993, sú súhrnom pravidiel pre fungovanie nezávislých monitorovacích orgánov vo
všetkých členských krajinách OSN, vyplývajúcich z ľudskoprávnych dohovorov a záväzkov.
Zameriavajú sa na nezávislosť, odbornosť, prístupnosť a ďalšie princípy, ktoré občiankam a občanom
pomáhajú pri vymáhaní ľudských práv. V jednotlivých krajinách a vo svete sa v intenciách Parížskych
princípov utvorila sieť „National Human Rights Institution“, vnútroštátnych ľudskoprávnych inštitúcií,
u nás bolo ustanovené Slovenské národné stredisko pre ľudské práva. V Európe sa k nim pridružujú aj
úrady všeobecných či špecializovaných ombudsmanov, ktoré vznikli na základe škandinávskej tradície
(ombudsman ako zástupca). Na Slovensku ide o úrad verejného ochrancu práv.
Mimovládne organizácie majú s týmito inštitúciami v čo najväčšej miere spolupracovať, ale nemôžu
ich nahrádzať v stanovených právomociach.

22. 21
Snaha o zefektívnenie, príp. rekonštrukciu alebo modifikáciu inštitúcií a mechanizmov podpory a
ochrany ľudských práv by mala byť organickou súčasťou komplexnej inventúry a nového nastavenia
ľudskoprávnej architektúry v SR.
Úrad verejného ochrancu práv a Slovenské národné stredisko pre ľudské práva by bolo potrebné
posilniť v ich postavení voči ostatným verejným orgánom pri striktnom dodržaní Parížskych princípov
OSN, využití príkladov najlepšej praxe krajín s vyspelou ľudskoprávnou kultúrou a posilnení nástrojov
tzv. soft law. V SNSĽP je zároveň potrebné urýchlene zabezpečiť uplatňovanie princípu nezávislosti,
odbornosti a otvorenosti. Žiaduce je posilnenie kompetencií a pôsobnosti SNSĽP resp. VOP vo vzťahu
k viacnásobne zraniteľným skupinám, najlepšie v podobe zástupcov a zástupkýň alebo osobitných
útvarov pre oblasť práv detí, práv osôb so zdravotným postihnutím práv menšín a práv osôb
zbavených slobody alebo faktickej svojprávnosti. Táto úloha vyplýva z medzinárodných
ľudskoprávnych dohovorov, resp. z odporúčaní zmluvných a monitorovacích orgánov. Alternatíva
ustanovenia osobitného ochrancu resp. ochrankyne práv detí a osobitného ochrancu resp.
ochrankyne práv osôb so zdravotným postihnutím vyplýva zo záväzkov k dohovorom OSN a je
odporúčaná v posledných uzneseniach Výboru pre deti a mládež a Výboru pre osoby so zdravotným
postihnutím Rady vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť.
8. strategická otázka: Posilnenie ochrany procedurálnych práv
Zvyšovať úroveň dodržiavania procedurálnych práv (práv osôb zbavených slobody a obetí
trestných činov) v súlade so Štokholmským programom EÚ.
Osoby (úplne alebo čiastočne) zbavené slobody rozhodnutím verejného orgánu tvoria jednu
z najzraniteľnejších skupín, pokiaľ ide o ochranu ich práv, keďže sa nachádzajú mimo priameho
dohľadu verejnosti, médií či blízkych osôb. Týka sa to obvinených, zadržaných, uväznených,
žiadateliek a žiadateľov o azyl v detenčných centrách, detí v reedukačných a diagnostických centrách,
pacientok a pacientov psychiatrických zariadení. Citlivo treba posudzovať aj postavenie prijímateliek
a prijímateľov služieb zariadení pre zdravotne postihnuté osoby, či pre osoby vyžadujúce si dlhodobú
opateru a pre starších ľudí.
Trendom v demokratických krajinách s vyspelou ľudskoprávnou kultúrou je zverenie monitoringu
a kontroly nad dodržiavaním práv týchto osôb, najmä práv súvisiacich s ochranou ľudskej dôstojnosti
(ochranou pred mučením, neľudským alebo nedôstojným zaobchádzaním, ochranou pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života) a práv na spravodlivý proces
a súdnu ochranu nezávislému orgánu, ktorý dopĺňa činnosť rezortných inšpekčných orgánov.
Napĺňanie cieľov Štokholmského programu EÚ možno dosiahnuť zvýšením transparentnosti výkonu
funkcií orgánov činných v trestnom konaní a ostatných dozorujúcich a monitorujúcich orgánov ako aj
iniciovaním verejnej, odbornej aj politickej diskusie.13
Navrhujeme, aby SR pristúpila k Opčnému protokolu k Dohovoru OSN proti mučeniu a aby zosúladila
definíciu mučenia v Trestnom zákone SR s týmto dohovorom. Zároveň odporúčame venovať zvýšenú
13
Pri posilňovaní dodržiavania procedurálnych práv, vyplývajúcich medzi iným z čl. 3 a 4 Európskeho dohovoru
o ľudských právach, navrhujeme zohľadniť aj odporúčania Európskeho výboru na zabránenie mučenia a
neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania z roku 2009, resp. odporúčania Výboru OSN proti
mučeniu z novembra 2009, uplatnené voči Slovenskej republike, a ďalej využiť skúsenosti a dobrú prax iných
krajín EÚ.

23. 22
pozornosť možnostiam využitia všetkých foriem alternatívnych trestov vo všetkých prípadoch, kedy je
to možné, z dôvodu väčšieho rešpektu k ľudskej dôstojnosti a priaznivejšieho spoločenského dopadu.
9. strategická otázka: Posilnenie vymáhateľnosti práva
Zlepšiť vymáhateľnosť práva, vrátane efektívneho výkonu a vymáhateľnosti základných
práv a slobôd.
Slovenská republika čelí veľkým výzvam v oblasti vymáhateľnosti práva, vrátane vymáhateľnosti
základných práv a slobôd. Veľký nápad káuz týkajúcich sa prieťahov v konaní na Ústavnom súde SR
i na Európskom súde pre ľudské práva ale aj stupeň celkovej nedôvery obyvateliek a obyvateľov
v činnosť štátnych orgánov, najmä súdov a orgánov činných v trestnom konaní, zložitosť
a neprehľadnosť mechanizmov právnej ochrany a nápravy svedčí o naliehavosti problému. Tento
trend je spoločensky nežiaduci, preto je nevyhnutné hľadať príčiny a nápravy uvedeného stavu.
Riešením by malo byť posilnenie nezávislosti, odbornosti, kompetentnosti a transparentnosti
všetkých orgánov a inštitúcií, vrátane súdov a orgánov činných v trestnom konaní, ktoré vstupujú do
procesov spojených s implementáciou, výkonom a vymáhateľnosťou ľudských práv. Nutným
predpokladom efektívnej vymáhateľnosti práva je aj sprehľadnenie a jednoznačné stanovenie
prostriedkov ochrany a nápravy a procesných postupov (remedies) v oblasti domáhania sa ľudských
práv obyvateliek a obyvateľov SR.
Súdy by mali byť pravidelne informované o všeobecnej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva
a kvázisúdnych orgánov OSN a osobitne o judikatúre vzťahujúcej sa na Slovenskú republiku.
Informácie o vývoji v oblasti normotvorby a aplikačnej praxe by mali byť stálou súčasťou profesijného
vzdelávania zamestnancov a zamestnankýň štátnej a verejnej správy, sudcov, sudkýň, príslušníkov
a príslušníčok orgánov činných v trestnom konaní, zamestnancov a zamestnankýň všetkých inštitúcií,
prichádzajúcich do styku s občanmi a občiankami. Zneužitie právomocí verejného činiteľa by malo byť
jednoznačne postihované.
10. strategická otázka: Posilnenie mimovládnych organizácií a mechanizmov
participácie
Zlepšiť podmienky činnosti mimovládnych organizácií v oblasti presadzovania ľudských
práv a rovného zaobchádzania ako aj v oblasti participačných práv a efektívnosti
mechanizmov všeobecnej a osobitnej participácie.
Mimovládne organizácie (ďalej ‘MVO’) a iné neštátne subjekty zohrávajú pri ochrane a podpore
ľudských práv v spoločnosti dôležitú úlohu pri monitorovaní, vzdelávaní, právnej ochrane
a poradenstve i pri priamom výkone v teréne. MVO plnia významnú úlohu a sú partnerom štátu
v tejto oblasti, mnohokrát plne nahrádzajú funkcie, ktoré by mal plniť štát. Ich činnosť je verejnou
službou. Zlepšenie legislatívneho a finančného prostredia pre činnosť MVO je teda v záujme štátu
a všetkých jeho obyvateliek a obyvateľov, pričom efektivita činnosti MVO vo vzťahu k vynaloženým
nákladom je spravidla vysoká.
Odporúčame hľadať nástroje na zdokonalenie a zefektívnenie mechanizmov účasti MVO a občianskej
spoločnosti ako takej na tvorbe a implementácii ľudskoprávnych politík, najmä cestou zvýšenia
významu Rady vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť (vrátane jej výborov)
ako jedného z troch stálych poradných orgánov vlády SR. Navrhujeme zohľadniť príslušné uznesenia
Rady vlády pre mimovládne neziskové organizácie a to najmä uznesenie č. 25/2013 k materiálu
Charakteristika poskytovania podpory pre platformy a strešné organizácie mimovládnych

24. 23
neziskových organizácií a č. 26/2013 k materiálu Návrh podporného mechanizmu z verejných zdrojov
pre MNO pôsobiacich v oblasti “watchdog” – t.j. verejného dohľadu voči výkonu verejnej moci a
politickým stranám. Navrhujeme posilniť mechanizmy participácie v legislatívnych pravidlách vlády SR
a Národnej rady SR. Ďalej navrhujeme vytvoriť adekvátny priestor pre spoluúčasť občianskej
spoločnosti na činnosti nezávislých ľudskoprávnych inštitúcií. Všetky tieto opatrenia by mali slúžiť
celkovému skvalitneniu kultúry celého legislatívneho procesu, administratívnej praxe a úrovne
demokratickej deliberácie v spoločnosti.
11. strategická otázka: Inštitucionalizovaný dialóg o podstate a zmysle ľudských práv a o
kultúrno-etických otázkach
Vytvoriť priestor a mechanizmy pre kontinuálny dialóg o podstate a zmysle ľudských práv a o
kultúrno-etických otázkach.
Rozvoj teórie, praxe a politiky ľudských práv je nemysliteľný bez pochopenia ich podstaty, významu
a zmyslu. Slovenská republika sa pri tvorbe svojich ľudskoprávnych politík riadi svojou ústavou a
medzinárodnými záväzkami vyplývajúcimi zo základných ľudskoprávnych dohovorov OSN, Rady
Európy a práva Európskej únie. Ako také sú ľudské práva právne záväznými normami, ktoré štát musí
garantovať a ktoré každý musí dodržiavať. Zároveň sú kultúrno-etickými hodnotami, ktoré sa nedajú
vynútiť a o ktorých je potrebné viesť demokratický dialóg. Prostredníctvom diskusie a participácie
možno dosiahnuť nevyhnutnú mieru akceptácie základných ľudskoprávnych noriem v záujme
posilnenia spoločenskej tolerancie, úcty, kultúry mieru a stability. Na niektoré kľúčové otázky
neexistuje v spoločnosti konsenzus. Ide, napríklad, o taký fundamentálny princíp, akým je právo na
život, najmä v spojení s ústavným ustanovením, podľa ktorého „ľudský život je hodný ochrany už
pred narodením“. Množstvo nových otázok zároveň prináša dynamický rozvoj biomedicíny a bioetiky.
Príprava plánu vzdelávania a výchovy k ľudským právam a demokratickému občianstvu je
príležitosťou viesť takýto inštitucionalizovaný dialóg v slobodnej a participatívnej atmosfére, ktorá
rešpektuje pluralitu názorov, slobodu voľby a rešpektovanie osobitosti a dôstojnosti človeka a ľudí
slobodne združených v rodine, obci, komunite a spoločnosti.