1. Rétorika
1. Všeobecný úvod o rétorike
Rétorika (rečníctvo ako špecifická oblasť rečovej
komunikácie je známa už vyše 200 rokov.
U starovekých i stredovekých typoch škôl bola
nevyhnutnou súčasťou ďalšieho vzdelávania, dnes treba
klásť dôraz na rozvíjanie takej komunikácie, kde
dominuje schopnosť človeka hovoriť voľne, isto,
presvedčivo, kultúrne a kultivovane s väčším počtom
ľudí, čiže rečniť.
Súčasná rétorika tvorí špecifickú oblasť štúdia reči,
rečového správania, výrazových prostriedkov, stavby
a prednesu rečových prejavov. Jej cieľom i obsahom je
rozvíjať umenie „dobre hovoriť“. Dôležitá v tomto
zmysle je osobnosť rečníka, najmä to, akú autoritu
a vierohodnosť si získa, ako manifestuje svoje
subjektívne kvality správnym používaním jazykových
i mimojazykových prostriedkov.
2. Čo musí rečník vedieť PRED prípravou rečníckeho
prejavu
V systéme jazyka patrí rétorika do štylistickej jazykovej
roviny. Poznáme 5 základných pojmov rétoriky =
štylistiky:
1. štýl: vo všeobecnosti je charakteristický spôsob
správania, konania, myslenia a vyjadrovania,
príznačný pre indivíduum alebo spoločenskú
skupinu (štýl obliekania, architektúry a pod.)

2. 2. jazykový štýl: je spôsob narábania s jazykovými
prostriedkami, ich cieľavedomý výber
usporiadanie, využívanie a použitie, podľa Jozefa
Mistríka existuje 7 funkčných jazykových štýlov:
hovorový, náučný, publicistický, administratívny,
esejistický, umelecký, rečnícky. V súčasnosti
môžeme k nim pridať aj náboženský štýl.
3. rečnícky štýl – sa vyznačuje cieľavedomým
výberom, usporiadaním a využitím jazykových
a mimojazykových prostriedkov so zreteľom na
realizáciu rečníckeho prejavu.
4. rečnícky prejav: ako základný žáner rečníckeho
štýlu je komunikačný akt, ktorý sa realizuje v ústnej
podobe, za prítomnosti adresáta. Jeho dôležitým
atribútom je verejnosť a oficiálnosť.
5. rétorika: je náuka o rečníctve, slovo rétorika
pochádza z gréckeho slova rhétoriké techné –
rečnícke umenie
3. Vznik rétoriky ako vednej disciplíny
Rečníctvo ako veda sa zrodila v starovekom Grécku.
V 5. stor. prnl. Sa začala vyvíjať teória rečníctva.
Najskôr to boli tzv. logografi (koncipienti súdnych rečí),
ktorí učili svojich klientov predniesť čo najpôsobivejšie
svoju súdnu reč. Tvorcami všeobecnej rečovej náuky sa
stali sofisti (učitelia múdrosti), ktorí zhromažďovali
mládež do škôl a popri iných predmetoch vyučovali aj
rétoriku.
Antická rétorika:

3. Rétorikou sa prakticky i teoreticky zaoberali i veľkí
starovekí učenci za jedného zo zakladateľov i tvorcov
teórie rečníctva sa pokladá Aristoteles. Známa je jeho
„Teória protirečenia“ na začiatok rečníckeho prejavu
kladie negovanie tvrdení (lebo všetko je protirečivé).
Inšpiráciou pre súčasnú rétoriku môže byť i Sokratova
metóda založená na zdravom sebapoznaní. Rečníckou
osobnosťou starovekého Grécka bol aj Demostenes.
Rečníckemu umeniu od Grékov sa učili počas
neskoršieho obdobia aj Rimania. Ovládanie rečníckeho
umenia bolo základnou podmienkou politického
účinkovania v starovekom Ríme. Vrchol rímskeho
rečníctva predstavuje Cicero ( „kvetnatá reč“ –
majstrovské narábanie s dialógom)
- jazykové roviny: fonetika fonológia, morfológia,
syntax, štylistika
Čestné a nečestné rečníctvo:
Ideový odkaz antickej rétoriky tkvie hlavne v jej
filozofii rečníctva s dôrazom na etický aspekt rétoriky.
Vo svojich vystúpeniach (praktických) i teoretických
prácach položili základy ďalšieho typu rečníctva.
Čestné rečníctvo: jeho východiskom je zásada, že dobrý
čestný rečník by sa mal snažiť hlavne o to, aby
prostredníctvom rečníckeho prejavu prispel
k optimálnemu riešeniu problémov. Uvedenej zásade
zodpovedalo celkové členenie ich prejavov na 4 časti –
úvod, vysvetľovanie, dokazovanie a záver.
K predstaviteľom čestného rečníctva patril i ďalší

4. rímsky rečník Quintilián (prvý štátom platený učiteľ
rečníctva, ktorý zastával prioritu rečníckeho prejavu).
Nečestné rečníctvo: jeho cieľom je prostredníctvom
rečníckeho prejavu odzbrojiť protivníka a zvíťaziť za
každú cenu pomocou nečestných rečníckych trikov
a bezohľadností, zodpovedalo tomu i členenie prejavu
na 6 častí: úvod, prednesenie zlej mienky o protivníkovi,
vlastná úvaha, dokazovanie a odôvodnenie, konkluzívna
otázka a zosmiešnenie protivníka a záver. Učiteľmi,
šíriteľmi a predstaviteľmi tohto druhu rečníctva boli
najmä sofisti. Uvedené rozdelenie rétoriky existuje
dodnes.
Slovenská rétorika:
V dejinách slovenskej rétoriky popri sebe existovali 2
základné prúdy:
1. klasická, občianska rétorika: v období národného
obrodenia (zač.19. stor.) vystúpila výraznejšie do
popredia regenerácia prvkov antickej občianskej
rétoriky obohatenej o aktuálne obrodenecké prvky.
V porovnaní s dnešnou praktickou rétorikou by
pôsobila možno čiastočne archaicky (pr. reč Štúra
slovenským dobrovoľníkom v r. 1848-49 a iné)
2. náboženská kazateľská rétorika: medzí kľúčové
postavy slovenskej rétoriky týchto typov patria:
Vavrinec Benedikt Nedožerský, Daniel Krman,
Bernolák, Fándly, Štúr, Hurban, Štefan Mojezs,
Štefan Krčméry, Andrej Hlinka, Martin Rázus....
Nová rétorika:

5. V 20. stor: rétorika ako veda a teória prakticky zanikla.
Vysoký štandard si zachovalo najmä cirkevné rečníctvo
(kazateľstvo). Popri názoroch po úpadku kvality
hovoreného slova dávajú o sebe vedieť i názory, že
vedomie a konanie ľudu možno pokladať a efektívne
ovplyvňovať dobre predneseným hovoreným slovom.
Objavuje sa termín nová rétorika, kde sa rečníctvo už
nechápe ako „umenie hovoriť“ (pateticky a nadnesene),
ale ako druh konverzácie s väčším počtom ľudí.
Rečnícky prejav sa chápe ako priama a cieľavedomá
reč, ktorá má zmysel, pri ktorej má poslucháč pocit, že
sa s ním rečník rozpráva. Rečníctvo sa pokladá za
zručnosť, ktorú môže dosiahnuť každý priemerne
inteligentný človek s vlastným pričinením ho môže
rozvinúť. Nová rétorika je založená na filozofii
pragmatizmu, kde hlavnú úlohu zohráva výsledok
dosiahnutý v praxi, pričom veľkú úlohu plní sebadôvera
človeka. Za popredných teoretikov tzv. novej rétoriky
môžeme pokladať Švajčiara Neckermana a Američana
Carnegieho. Spoločným menovateľom ich názorov je
úzka spojitosť s praktickým rečnením.
4. Čo má rečník vedieť počas prípravy rečníckeho
prejavu (objektívne činitele)
Rečnícky prejav vzniká súhrou mnohých činiteľov, sú
3:
1. lingvistické (jazykové) činitele resp. jazykové
prostriedky – sú to slová, ktoré použije rečník vo
svojom rečníckom prejave, veď slovo má v každom

6. rečníckom prejave rozhodujúce postavenie. Je to
najpresvedčivejší jazykový prostriedok.
2. paralingvistické (mimojazykové – nonverbálne)
činitele – sú tie, ktoré sa vnímajú zmyslami
(mimika, gestikulácia, kinezika, proxemika,
posturika, haptika, reč očí) V rečníckom prejave
majú popri jazykových prostriedkoch druhú
najdôležitejšiu úlohu.
3. iné činitele: súvisia s rečovým prejavom, sú to napr.
vplyv počasia, spoločenské normy, časový faktor
a pod.
Možno hovoriť o dvoch základných skupinách
činiteľov v rámci iných:
a. objektívne
b. subjektívne
Objektívne činitele:
Pôsobia nezávisle od vedomia človeka a existujú mimo
tohto vedomia: sú to:
1. predmet rečníckeho prejavu: predstavuje „vec“,
o ktorej chce rečník hovoriť, čiže „čo“ chce
poslucháčom sprostredkovať. Môže to byť vec
reálna, málokedy imaginárna.
2. funkcia rečníckeho prejavu: predstavuje cieľ, pre
ktorý sa prejav realizuje. Ide vždy o jednu zo 4
funkcií rečníckych prejavov:
a. informačná (oznamovacia, všeobecná)
b. náučná (odborná)
c. výchovná (agitačná, presvedčovacia)

7. d. špecifická, príležitostná – na základe
konkrétnej udalosti
3. jazykové prostriedky rečníckeho prejavu: existujú
predovšetkým v podobe slovnej zásoby daného
jazyka, ktoré sú k dispozícii pri tvorbe i prednese
rečníckeho prejavu a musia korešpondovať
s predmetom i funkciou (i cieľom) rečníckeho
prejavu. Dôležitým faktorom je individuálna slovná
zásoba každého konkrétneho rečníka a jeho
schopnosť využívať ju tak, aby rečnícky prejav bol
primeraný danej situácii a aby bol zrozumiteľný
a efektívny.
4. adresát
5. prostredie
5. a 6. diferenciácia slovnej zásoby zo štylistického
hľadiska a z hľadiska expresivity a emocionálnosti
a z hľadiska spisovnosti a nespisovnosti
a z historického hľadiska
Objektívne činitele, hľadiská sú najdôležitejšie pre
rečnícke prejavy.
a. zo štylistického hľadiska
b. z hľadiska expresivity a emocionálnosti
c. zo sémantického hľadiska
d. z hľadiska spisovnosti a nespisovnosti
e. z historického hľadiska
A. Slovnú zásobu možno zo štylistického hľadiska
rozdeliť na 4 základné vrstvy:

8. 1. neutrálna lexika: je to vrstva slov jazyka, ktoré
vyjadrujú vecný logický obsah, typické pre tieto
slová sú neutrálnosť a bezpríznakovosť. Nazývajú sa
buď nacionálne slová resp. štylisticky
bezpríznakové slová – kniha, okolo a pod.
2. hovorová lexika: vrstva slov, ktorá sa vyznačuje
štylistickou príznakov osťou a ohraničenosťou.
Používa sa v spontánnej nepripravenej komunikácii
medzi priateľmi, známymi, v rodinnom kruhu,
v ústnej reči. Používanie hovorových slov je
v rečníckom prejave nevhodné, napr. káblovka,
diplomovka, nočná, trvalá, pán hlavný a pod.
3. knižná lexika – používa sa v písomnej podobe,
v bežnej reči približne slová vyznievali
neprirodzene, napr. studnica. Patria sem hlavne:
a. kancelarizmy: lehota, položka, faktúra a pod.
b. žurnalizmy: kampaň, opozícia, veľmoc...
c. exotizmy: šerif, lady, minister...
d. poetizmy: luna, tieseň
e. biblizmy: svätyňa, oltár, spasenie...
4. terminologická lexika: obsahuje odborné názvy,
teda termíny. Je to jednoznačnosť vo vedeckom
dorozumievaní. V oblasti rétoriky sa používa iba vo
všeobecných (náučných, odborných) rečníckych
prejavoch.
B. Z hľadiska expresivity a emocionálnosti
a. formálna a významová nápadnosť
b. nezvyčajnosť a osobitosť

9. c. nápadnosť použitého jazykového prostriedku
v konkrétnom kontextovom prípade
d. vyššia miera uplatnenia a subjektívnosť vo
vyjadrovaní
Emocionálnosť: emocionálne sú slová, pri ktorých
predmetový význam sa dopĺňa citovým resp. vôľovým
zafarbením – srdce
Typy expresívnych slov:
1. kladné (eufemizmy)- delia sa na
a. familiarizmy- starký, stará, moje zlato
b. hypokoristiká (rodinné alebo zdrobňujúce
slová – strýčko, dedko, Janko
c. laudatíva – lichotivé slová, Janíčko, miláčik..
d. detské – maznavé slová – havo, búvať..
e. melioratíva_ synonymá, ktoré zjemňujú
drsnosť okolností pr. mať náladu – byť opitý,
usnúť – zomrieť
2. záporné slová – disfemizmy
a. pejoratíva – hanlivé – darebák, zdochnúť, byť
ožratý
b. ironicky zafarbené slová – „ty si ale múdry“
c. žartovné slová – mokrá štvrť – hostinec
d. posmešné slová – kikiríkať – hovoriť vysokým
tónom
- Do expresívnej vrstvy slov patria aj tzv.
deminutíva (zdrobňujúce slová – nožík, guľka...)a
augmentatíva (zveličujúce slová – domisko,
chlapisko)

10. - Expresívne a emotívne slová patria predovšetkým
do zvláštnych tzv. príležitostných a slovesných
prejavov, pretože vo všeobecných (náučných
a odborných) prejavoch by pôsobili nenáležito
a rušivo.
C. zo sémantického hľadiska:
- sémantika – teória znaku rôznych pomenovaní
(obrazné nepriame pomenovanie), obraz, význam
- slová môžu byť tzv.:
a. monosémantické (jednovýznamové) – sú to najmä
termíny z rozličných vedných odborov a vlastné mená
b. polysémantické (viacvýznamové, ktoré sú však
v kontexte jednovýznamových) – vznikajú prenášaním,
pomenovaním na základe podobnosti, vecnosti,
protikladnosti resp. na základe zosobňovania,
oživovania
- ak sa význam prenáša na základe zhody, podobnosti
ide o metaforu alebo metonymiu
- metafora – nepriame prenesené obrazné pomenovanie
napr. husle plačú, slnko sa smeje, číta ako prvák
- metonymia – nepriame prenesené obrazné
pomenovanie na základe „súvzťažnosti“, resp.
asociatívnej súvislosti napr. čítam Smreka, mať strechu
nad hlavou
- pri zhode zvukovej podoby výslovnosti a gramatickej
stránky (teda nie významovej) ide o homonymum
(rovnozvučnosť), napr., známa, čelo
- pri synonyme máme rozdielnu zvukovú podobu, ale
rovnaký, resp. približne rovnaký význam

11. (rovnoznačnosť), napr. spať – driemať – drichmať, ísť –
kráčať – chodiť
- antonymá, teda opozitá označujú protikladné pojmy
a predstavy, napr. svetlo – tma, biely – čierny
- používanie sémantických, tzn. významovo
diferencovaných slov slovnej zásoby je pre rečnícky
prejav užitočné, pretože súvisí s kreatívnym zázemím,
t.j. zo stránkou rečníka a jeho prejavu
D. z hľadiska spisovnosti a nespisovnosti
1. spisovná lexika – patria sem slová všeobecne,
celonárodne používané, sú to názvy predmetov a javov
bez ktorých by bol život spoločnosti nemysliteľný, tieto
slová teda majú celonárodnú kodifikáciu, napr. zem,
voda, tkať, matka
2. nespisovná lexika
a. dialektizmy – územne a funkčne vymedzený,
štruktúrny jazykový útvar, ktorým spontánne
komunikuje obyvateľstvo istej oblasti, majú vlastný
znakový, gramatický, slovotvorný a lexikálny systém
napr. západoslovenské, stredoslovenské,
východoslovenské nárečie
b. slang – jazykový útvar, ktorým spontánne
komunikuje obmedzený okruh ľudí zaoberajúci sa tou
istou činnosťou (študenti, vojaci, športovci, poľovníci)
v súkromnom (neoficiálnom) prostredí
- znaky slangu: dynamickosť vzniku a zániku, okruh
používateľov je nestály a pohyblivý, metaforizácia
(napr. nahodiť sa), deformácia formy slova (napr. telka,

12. anglina), recesia (napr. zhovadiť niekoho), zmysel pre
skratku (napr. dovi, štipko)
c. žargón – používajú príslušníci tzv. vyšších
vrstiev spoločnosti (napr. aristokracia) v snahe
deklarovať i pomocou jazyka istú spoločenskú
nadradenosť (napr. vaša magnificencia – oslovenie
rektora)
d. argot – používajú ho nižšie vrstvy spoločnosti,
ktoré používaním významu slov chcú zmysel
komunikácie utajiť pred inými (napr. dať včelu –
zastreliť)
- v oblasti rétoriky používanie nespisovnej lexiky je
nevhodné, keďže ide spravidla o verejné a oficiálne
vystúpenia
E. z historického hľadiska
- v slovnej zásobe slovenčiny existuje skupina slov,
ktorá má nadčasovú platnosť (neutrálna lexika). Je tu
však i skupina slov, ktorú možno klasifikovať na časovej
osi - je to tzv. historicky príznaková lexika, ku ktorej
patria:
a. archaizmy – slová, ktoré sa prestávajú aktívne
používať preto, že miesto nich existuje novšie
pomenovanie, napr. bund – odboj, biednik – úbožiak
b. historizmy – slová, ktoré sa prestávajú aktívne
používať preto, že zanikla realita, ktorú označovali,
napr. toliar, najdúch
c. zastarané a zastarávajúce slová – slová, ktoré sa
prestávajú aktívne používať preto, lebo majú nový

13. (modernejší) ekvivalent napr. kasňa – skriňa, kasa –
pokladňa
d. neologizmy – slová ktoré sa používajú preto, lebo
vznikli z potreby pomenovať nové predmety, veci, javy
napr. aspirín, TV, anténa, rádio
7. . Používanie cudzích slov
Rečník by mal poznať a rešpektovať intelektuálnu
úroveň poslucháčov a mal by sa prispôsobiť konkrétnej
situácii.
Povinnosťou rečníka je i udržiavanie správnej
kodifikácie, výslovnosť cudzích slov v slovenskom
jazyku.
Adresát – činiteľ ku ktorému smeruje rečníkov prejav,
pôsobí tu veľa okolností, ktoré by rečník vo vlastnom
záujme mal brať čo najviac do úvahy: druh sociálnej
skupiny, vek, intelektuálna úroveň.
Rečník musí počítať s existenciou spätnej väzby zo
strany adresáta.
Prostredie – činiteľ, ktorý môže menej skúseného
rečníka prekvapiť neočakávanými okolnosťami, napr.
osvetlením, hlučnosťou.
Z hľadiska typológie predstavuje konštantnú látku iba
verejnosť prostredia. Ďalšie stránky sú (napr.)
variabilné, vojenské, školské prostredie
Pre rečníka je najdôležitejšie, aby dané prostredie bolo
primerané a vhodné a nie zo slabou akustikou, slabým
osvetlením, ruchom z ulice.
Subjektívne činitele:

14. - vyplývajú z vedomia človeka
1. spôsob myslenia rečníka – skúma to psychológia,
v oblasti praktickej rétoriky zohráva pozitívne myslenie
dôležitú úlohu, dôležitým prvkom v spôsobe myslenia
rečníka je empatia.
2. intelektuálna vyspelosť – intelekt a inteligencia
rečníka, najvýraznejšie sa prejaví v správnom
pochopení, pružnom reagovaní na konkrétnu situáciu
3. temperament a citové založenie rečníka –
pôsobenie tohto činiteľa sa prejavuje v pokojnejšom
alebo dynamickejšom pôsobení jazykových alebo
mimojazykových prostriedkov, tiež v správnosti
v syntaxe, vo výbere lexiky a pod. Na rečnícky prejav
vplývajú aj osobné sklony rečníka napr. zodpovednosť
či nezodpovednosť
4. psychosomatický stav rečníka – momentálny
psychický a fyzický stav rečníka, má významný vplyv
na vznik a realizáciu rečníckeho prejavu
Uvedené činitele môžu potlačiť a zastrieť všetky ostatné
objektívne a subjektívne činitele v mimoriadne zlom
psychickom stave, napr. pri depresii treba realizáciu
prejavu odložiť.
5. sociálne postavenie rečníka
6. profesia rečníka
- zohrávajú v súčasnej spoločnosti čoraz väčšiu úlohu
8.. druhy rečníckych prejavov
Počas prípravy rečníckeho prejavu okrem už
spomínaných okolností je nevyhnutné, aby si rečník

15. uvedomil o aký druh rečníckeho prejavu v konkrétnom
prípade ide.
Na základe funkcie prejavy možno rozdeliť na:
1. zvláštne (príležitostné, slávnostné)
2. všeobecné (vecné, informačné a pracovné)
Výber jazykových prostriedkov vo všeobecných
rečníckych prejavoch
Vo všeobecných prejavoch v súvislosti s výbermi
jazykových prostriedkov treba rešpektovať funkčno-
situačné okolnosti prejavu.
Je to taký výber jazykových prostriedkov, aby
podporovali objektívnosť, logickosť a vecnosť
jazykového prejavu. Medzi prvoradé požiadavky patrí
správne používanie jazykových prostriedkov v rovine
nacionálnosť – expresívnosť. Rečník by sa mal dobre
orientovať aj v rovine jazykových prostriedkov
konkrétnych a abstraktných prejavov.
Výber jazykových prostriedkov vo zvláštnych
rečových prejavoch
Pri výbere jazykových prostriedkov vo zvláštnych
prejavoch sa hlavným kritériom stáva pôsobivosť,
presvedčivosť, pútavosť, čiže sugestívnosť a istý stupeň
citového pohnutia a vnútorného vzrušenia zo strany
poslucháčov – empatickosť.
Vysokou mierou sugestívnosti a empatickosti
v rečovom prejave disponujú najmä:
1. opakovanie jazykových prvkov
2. prirovnávanie, porovnávanie a obraznosť

16. 3. gradácia
4. pauza
5. zjemňovanie, ozdobnosť
1.) opakovaním a hromadením slov sa vyznačuje veľa
rečníckych prejavov resp. prostriedkov:
a. anafora – opakovanie toho istého výrazu na
začiatku niekoľkých viet za sebou napr. viem, že si tu
nebol, viem, že si bol v BA
b. epifora – opakovanie toho istého výrazu na
konci niekoľkých viet za sebou napr. všetci sme
svedkami tohto demokratického procesu, teda vnímame
tento proces.
c. tautológia – opakovanie toho istého významu
i výrazu s úmyslom sugestívnejšie poukázať na niečo
napr. nie a nie prísť na dobrý výsledok
d. dilógia – druh tautológie, v ktorom sa opakuje to
isté slovo v rovnakom gramatickom tvare napr. osud je
osud, múdry aj múdry ostane
e. – je spojenie viacerých slov
s rovnakým alebo podobným významom kvôli
zobrazeniu istej skutočnosti, napr. cesta k úspechu vedie
jedine cez premyslenú a zodpovednú prácu
f. epizeuxa – opakovanie toho istého slova v tom
istom tvare za sebou napr. čas, čas, čas – každému
chýba čas
g. epanadosť- opakovanie vety alebo je časti
v obrátenom poriadku, prvým slovom druhej vety je
posledné slovo vety predchádzajúcej napr. ďakujem vám
všetkým, všetkým vám ďakujem

17. 2.) a. metafora – nepriame obrazné pomenovanie
založené na prenášaní významu na základe podobnosti
b. metonymia – od metafory sa líši tým, že
s pôvodným významom ju spája predovšetkým
vnútorná súvislosť – súvzťažnosť napr. čítať
Hviezdoslava
c. synekdocha – kvantitatívna zámena viacerých
foriem napr. celé Slovensko bolo zahalené smútkom
d. antitéza – prirovnanie protikladom na základe
popretia, napr. treba mať chladný rozum ale horúce
srdce
e. perifráza – opisný názov s vysokou mierou
pôsobivosti napr. Medzi najstaršie slovenské mestá patrí
i naše mesto pod Zoborom.
f. oxymoron – sčítanie protichodných významov,
spojenie dvoch pomenovaní, ktoré sa navzájom
popierajú. napr. živý a mŕtvy, živá mŕtvola
g. frazeologizmy – zohrávajú dôležitú úlohu
v rečníckom prejave, veď reč je výrečný, stručný
a napriek obraznosti dobre zrozumiteľný prostriedok
komunikácie napr. vštepiť si niečo do pamäti
3.) = stupňovanie
Vo svojej knihe Rétorika (1987) J. Mistrík zaraďuje
gradáciu medzi dramatické rečnícke prostriedky,
vychádza zo skutočnosti, že rečnícky prejav je v istom
zmysle aj dramatickým výkonom a funkciu gradácie
plnia aj nonverbálne jazykové prostriedky.
a. klimax – stupňovanie zosilňovaním, napr. situácia si
vyžaduje spoločnú myseľ, spoločný boj

18. b. antiklimax – stupňovanie zoslabovaním
c. – súčet argumentov, napr. kto veľa číta je
múdry, kto je múdry je bohatý
d. paralipsa – veta, v ktorej rečník naoko predstiera, že
z vety niečo vypúšťa ako takmer niečo bezvýznamné,
pričom však zámerne sleduje opak, napr. nechcem
o tom ani hovoriť, ale nedá mi nespomenúť
4.) - patrí medzi dramatické rečnícke prostriedky – ide
najmä o pauzu umeleckú (psychologickú)
- v jazykovej oblasti napomáha sugestívnemu
a empatickému využívaniu pauzy:
a. sustencia – prerušenie výpovede s cieľom dosiahnuť
prerušením opačný význam, napr. ja by som vás tiež rád
odmenil, ale palicou
b. návestie – zámerne konštruovaná replika na
vzbudenie zvýšenej pozornosti poslucháčov, napr. tomu
by ste neverili, čo bude nasledovať
c. duvitácia – dramatizujúca otázka a funkčná hra
predstierajúca protivnosť a akoby nerozhodnosť rečníka,
cieľom je zvýšiť pozornosť poslucháčov a vzbudiť ich
záujem o danú vec, napr. čo na to povedať?
d. rečnícka otázka – predstieraná otázka skrývajúca
v sebe i odpoveď, napr. nie sme snáď v tom všetci za
jedno?
5.) – pre rečníka nie je najdôležitejšie to, ktorý spôsob
rečnenia použije, ale to, aby jej predovšetkým on sám
dobre rozumel a použil ju na tom správnom mieste
- pri tejto kategórii poznáme prívlastky a to:

19. a. epiteton ornans (ozdobný prívlastok) – napr. pekné
počasie, milé dievča
b. epiteton constans (stály prívlastok) – napr. švárny
šuhaj, čestné slovo
- patria sem aj:
a. litotes – zjemňovanie významu prostredníctvom
popretia jeho záporu, napr. nemožno nesúhlasiť s vami
b. antifráza – protichodné pomenovanie vecí, javov,
vlastností, napr. to je dobre, tie vaše názory
9. Emfatické prostriedky
- v rečníctve zohráva dôležitú úlohu i prvok
vnútorného prežívania – teda citové pohnutie
a vzrušenie
- účastníci rečového prejavu by sa mali i na základe
fungovania jazykových prostriedkov aspoň do iste
miery ocitnúť v stave emfázy
- emfáza – citové pohnutie, či vnútorné vzrušenie,
môže ísť o emfázu rečníka i emfázu poslucháčov
- schopnosť emfatického pôsobenia na poslucháčov
rečníckeho prejavu má v sebe najmä exklamácia
(zvolanie), ktoré je zo strany rečníka úmyselný
prejav radosti, šťastia, smútku, odporu, napr. preč
s planými rečami, doba si žiada skutky!
- Penekácia – zvolanie v podobe prosby a apelu
(najmä etického charakteru), napr. ozývame sa
spoločným hlasom
Rétorický prejav:

20. Times new roman, 12, ½ riadkovanie, minimálne A4,
prvá strana – 14 – UKF, FSŠ
Seminárna práca z disciplíny z Rétoriky(12)
Ľavá strana 2009/2010
Letný semester vypracovala: meno
a priezvisko
Číslovanie od druhej strany (v strede dole)
- nejaký rýchoviazač, 12. spríl,
- Ja ako mŕtvy človek stojím pred absolútnom
a musím ho na základe svojho prejavu presvedčiť či
chcem ísť do neba alebo do pekla