Búrame mýty o socializme

Búrame mýty
o socializme
Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika v ostatných rokoch pracoval
na projekte Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte
vďaka ﬁnančnej podpore John Templeton Foundation.
Zamerali sme sa na aktuálny a vážny problém:
na mýty o socializme a sociálnom štáte vo vzájomných súvislostiach
a s dôsledkami podliehania ľudí týmto mýtom
na rozklad základov dnešných spoločností.
Búrame mýty
o socializme
KI MRS_priloha_N-7_Sestava 1 22.6.2020 14:03 Stránka 1

––––––––– MÝTUS –––––––––
SOCIALIZMUS BOL
EKONOMICKY ÚSPEŠNÝ
A VOČI ZÁPADU
KONKURENCIESCHOPNÝ
SYSTÉM
„Socializmus bol ekonomicky
životaschopný a hospodársky sa
mu darilo“ podľa 59,3 % responden-
tov prieskumu agentúry FOCUS
z apríla 2018.
Fakty a vyvrátenie mýtu
Československo patrilo v rokoch
1918 až 1938 podľa údajov HDP
na obyvateľa medzi 20 najvyspe-
lejších ekonomík sveta, pričom
malo vtedy mierne nižšiu, resp.
takmer identickú ekonomickú
úroveň ako Rakúsko a vyššiu
úroveň ako Fínsko. Po 2. svetovej
vojne malo mierne nižšiu úroveň
HDP na obyvateľa ako Fínsko,
dobehlo vojnou zdecimované
a predtým výkonnejšie Nemecko
a predbehlo aj zdecimované
Rakúsko.
Od uchopenia moci komunistami
vo februári 1948 však nastal zvrat
a ekonomické nožnice medzi socia-
listickým Československom a týmito
a inými západnými krajinami sa
čoraz viac roztvárali v neprospech
Československa.
Kým v roku 1948 bolo HDP
na obyvateľa Československa
na úrovni 121 %, tak do roku 1989
sa aj podľa jeho oficiálne nadhodno-
tených údajov prepadlo na 58 %.
Reálna ekonomická priepasť me-
dzi socialistickým Československom
(resp. aj ostatnými socialistickými
štátmi) a západnými krajinami
s trhovou ekonomikou bola ešte
väčšia.
Podstatné je, že prehlbujúce sa
zaostávanie za Rakúskom a inými
krajinami Západu sa prejavovalo
v nižšej a stále viac zaostávajúcej
životnej úrovni ľudí, napríklad ich
reálnych príjmov a kúpnej sily, vyba-
venosti domácností rôznymi statka-
mi dlhodobej spotreby a očakávanej
strednej dĺžky života ľudí.
Podobne a ešte viac ekonomicky
a inak zlyhali aj socialistické experi-
menty v ostatných krajinách v Euró-
pe a inde vo svete. Dobrým príkla-
dom je Nemecko. Kým v čase roz-
delenia na západonemeckú SRN
a východonemeckú NDR dosahovali
oba štáty približne rovnakú ekono-
mickú úroveň, v roku 1991 bolo
HDP na obyvateľa v NDR už iba na
tretinovej úrovni oproti SRN.
Ešte k väčšiemu prepadu došlo
napríklad v Severnej Kórei oproti
južnej časti kórejského polostrova.
Príklad Československa a ostatné
skúsenosti socialistických experi-
mentov v spoločnostiach sú historic-
kými dôkazmi ich ekonomickej neús-
pešnosti, ekonomického a technolo-
gického zaostávania za trhovými eko-
nomikami a systematického zlyháva-
nia. Vyplynuli z realizovania socialis-
tických charakteristík: centrálneho
riadenia ekonomiky a znemožnenia
ľuďom vlastniť majetok, s ktorým by
mohli podnikať.
––––––––– MÝTUS –––––––––
SOCIALISTICKÉ HOSPODÁRSTVO
V ČESKOSLOVENSKU BOLO
VYSPELÉ, KTORÉ NAPĹŇALO
REÁLNE POTREBY ĽUDÍ
A FUNGOVALO EFEKTÍVNEJŠIE
AKO „CHAOTICKÝ“
TRHOVÝ SYSTÉM
„Zo štátom vlastnených podnikov
profitovali všetci občania a štátne
podniky dokázali účinne uspokojiť
dopyt ľudí“ podľa 62 % responden-
z apríla 2018.
Komunistickou stranou riadené
hospodárstvo bez konkurencie
a spätnej väzby spotrebiteľského
výberu a bez reálnych cien, vlastníc-
kej zodpovednosti, ekonomického
zisku či možnosti bankrotu podni-
kov zlyhávalo, postupne degene-
rovalo a malo čoraz negatívnejšie
dôsledky na ľudí. Bolo zamerané
na uspokojenie jej požiadaviek
(resp. požiadaviek Sovietskeho
zväzu), kvantitatívne plnenie plánov
či udržanie vlastného chodu, nie na
uspokojenie dopytu ľudí a s dlhodo-
bým aspektom investícií a inovácií.
Prejavilo sa to aj v deformovanej
štruktúre priemyslu, osobitne vo
veľkom podiele zbrojárstva (vojen-
ské výdavky predstavovali v prie-
mere 6 % HDP a 11 % výdavkov
štátneho rozpočtu, v osemdesiatych
rokoch ešte viac). To výrazne slúžilo
na vyzbrojovanie rozvojových krajín
v ich vojenských konfliktoch za ne-
trhové ceny, resp. zadarmo. O rušení
neudržateľnej zbrojárskej výroby na-
koniec rozhodla ešte socialistická
vláda v rokoch 1988 a 1989.
Typickým dôsledkom centrálneho
riadenia ekonomiky bola nedostat-
kovosť mnohých tovarov a zároveň
nepredajné zásoby niektorých tova-
rov. Ďalším bola všadeprítomná ne-
kvalita, nielen produkcie (s jej orien-
táciou na kvantitu), ale aj tovarov
a služieb. V nefungujúcej oficiálnej
ekonomike značná časť ľudí realizo-
vala svoje ekonomické aktivity v tie-
ňovej ekonomike. Administratívne
stanovené a umelo udržiavané ceny
zároveň neplnili koordinačnú funk-
ciu a nesignalizovali ekonomické
informácie, napríklad o relatívnej
vzácnosti. Neboli kritériom pre
racionálne využívanie zdrojov,
podporovali však plytvanie a na
vstupy náročnú produkciu.
Dôsledkom socialistického plá-
novania a absencie ekonomických
motivácií bola neefektívnosť, pre-
zamestnanosť a plytvanie zdrojmi.
Bez vlastníckej zodpovednosti,
zisku a tlaku konkurenčného
prostredia socialistické podniky
nemali motivácie inovovať či inves-
tovať do kapitálu. Napríklad v roku
1972 bolo v USA až šesťnásobne
viac automatizovaných systémov
riadenia technologických procesov
pomocou výpočtovej techniky ako
v ČSSR na obyvateľa, oproti ZSSR
až 72-násobne viac. Stranou riadené
podniky tak na úkor budúcnosti
neinvestovali a neinovovali kapitál.
Príkladom ekonomickej neefektív-
nosti bolo socialistické poľnohospo-
dárstvo v Československu, ktoré
bolo udržiavané veľkými dotáciami
z daní a masívnym nárastom spotre-
by priemyselných hnojív, najmä
od šesťdesiatych rokov 20. storočia.
Tá bola výrazne vyššia ako v zá-
padných krajinách. Výnosnosť
obilnín či zemiakov však u nás bola
podstatne nižšia. A tiež napríklad
dojivosť kráv. Kým v ČSSR pripadalo
v roku 1970 na jednu dojnicu nece-
lých 2600 litrov mlieka, tak v Rakús-
ku to bolo 3100 litrov, v NSR 3800
litrov a v Holandsku 4300 litrov.
Ekonomickú neefektívnosť socia-
lizmu potvrdil vývoj po Novembri
1989, napríklad krach mnohých
štátnych podnikov a družstiev, ktoré
nedokázali obstáť v konkurencii.
Ekonomické a technologické za-
ostávanie socialistického Českoslo-
venska vyplývalo z toho, že inštitu-
cionálne charakteristiky jeho hospo-
dárstva odporovali ekonomickým
zákonitostiam a reálnemu fungova-
niu ekonomiky. Oficiálne ekonomic-
ké aktivity boli podriadené politic-
kému rozhodovaniu komunistickej
strany a ľudia nesmeli vlastniť nič,
s čím by sa dalo podnikať.
Trh, vlastníctvo kapitálu, podni-
kanie, konkurenciu, motív zisku
a slobodu voľby spotrebiteľov nahra-
dil záujem komunistickej strany,
jej centrálne plány, propaganda
a inštitucionálne donucovanie.
Strana určovala podnikom
a družstvám, čo a koľko majú vyro-
biť, vypestovať, doviezť a vyviezť
V
publikácii Socializmus: realita namiesto mýtov podrobne
poukazujeme na zlyhanie a negatívne dôsledky spoločenského
experimentu v Československu, ktoré v rokoch 1948 až 1989
realizovalo inštitucionálne charakteristiky socializmu. Podstatné
je, že tento systém podporoval nadradenosť jedných a podriade-
nosť ostatných, pričom elita komunistickej strany mala koncentrovanú moc
rozhodovať o dianí v ekonomike a celej spoločnosti, ako aj o životoch a osu-
doch ľudí.
Aj v Československu sa potvrdilo, že socialistickú spoločnosť môže
udržiavať a zabezpečovať iba centralizovaný, autoritatívny a represívny režim
na čele s monopolne rozhodujúcou elitou, ktorá inštitucionálne donucuje
ľudí. Takto vo svojej podstate nemorálny a nespravodlivý režim systematicky
vynucoval poslušnosť od ľudí, vyvolával v nich strach a podnecoval ich
k nemorálnemu správaniu.
Aj u nás sa tiež potvrdilo, že centrálne riadenie ekonomiky bez súkrom-
ného vlastníctva majetku, s ktorými by mohli ľudia podnikať, ekonomicky
zlyháva a spôsobuje ekonomické zaostávanie za trhovými ekonomikami.
Režim tak obral ľudí o slobodu, dôstojnosť, životnú úroveň a niektorých
aj o život.
Socialistický experiment v Československu tak priniesol deštrukčné eko-
nomické, morálne a iné dôsledky na ľudí a celú spoločnosť, z ktorých viaceré
znášame dodnes. Je zároveň historickým príkladom systémovo represívnej,
antihumánnej, ekonomicky a morálne zlyhávajúcej a proticivilizačnej
podstaty socializmu.
Tak ako všetky ostatné podobné spoločenské experimenty aj on potvrdil
socializmus ako chybnú myšlienku, ktorá je nezlučiteľná so západnou
civilizáciou, založenou na slobode a inherentnej dôstojnosti každého
jednotlivca.
René Bílik, Peter Gonda, Soňa Gyarfašová, Daniela Kandilaki,
Radovan Kazda, Peter Krištofóry, Tomáš Krištofóry, Lukáš Krivošík,
Juraj Krúpa, Ivan Kuhn, Ľubica Löffler, František Mikloško,
František Neupauer, Peter Pažitný, Radovan Potočár, Dušan Sloboda,
Martin Slosiarik, Boris Strečanský, Jakub Šimek, Peter Zajac,
Rudolf Zajac a Zuzana Žúžiová
Socializmus je vraj dobrá myšlienka,
ktorá bola iba chybne zrealizovaná
buraniemytov.sk

a obchodom za akú cenu predávať.
Ceny stanovovala rovnaké v celej
krajine a regulovala ich.
Bez vlastníctva kapitálu s centrál-
nym riadením ekonomiky sa nedalo
racionálne ekonomicky kalkulovať
a bez konkurencie nemohli vznikať
relevantné ekonomické informácie
a znalosti.
––––––––– MÝTUS –––––––––
SOCIALISTICKÉ
ČESKOSLOVENSKO ÚSPEŠNE
VYVÁŽALO SVOJE VÝROBKY
DO CELÉHO SVETA,
JEHO VÝROBKY BOLI
V ZAHRANIČÍ VEĽMI
VYHĽADÁVANÉ
„Československé výrobky mali
v zahraničí do roku 1989 skvelé
meno a vyvážali sa do celého sveta“
podľa 66 % respondentov prieskumu
agentúry FOCUS z apríla 2018.
V období prvej Československej
republiky patrili k najvýznamnejším
dovozcom československých
produktov viaceré vyspelé kapita-
listické štáty, najmä Nemecko,
USA a Spojené kráľovstvo. O tieto
odbytiská však Československu
kvôli vynútenej reorientácii zahra-
ničného obchodu po roku 1948
prišlo a so svojou produkciou sa
nám darilo presadiť predovšetkým
na zaostalejších socialistických
trhoch. Československé výrobky
síce mali vďaka rigidne nastaveným
pravidlám zabezpečené odbytiská
na trhoch štátov RVHP, avšak bez
ohľadu na ich kvalitu a vynaložené
náklady.
Kým ešte v roku 1948 smerovalo
na trhy vyspelých kapitalistických
krajín 44 % nášho vývozu, na začiat-
ku osemdesiatych rokov to bolo už
iba 16 %.
Väčšinu nášho exportu do socia-
listických krajín v roku 1983 tvorili
stroje a zariadenia, pri vývozoch
na Západ však tvorili iba tretinu.
V porovnaní s produkciou z kapita-
listických krajín sa československé
stroje a zariadenia predávali za rela-
tívne nižšie ceny. Značnú časť vývo-
zu tvorili tovary s nízkou pridanou
hodnotou – poľnohospodárske
produkty a potraviny, minerálne
suroviny či kovy.
To že československí výrobcovia
vyvážali najmä do ostatných ekono-
micky menej rozvinutých socialis-
tických štátov vypovedalo o nízkej
a za Západom zaostávajúcej kon-
kurencieschopnosti a efektívnosti
československej ekonomiky. Podniky
neboli vystavené konkurencii na
svetových trhoch. V dôsledku toho
absentoval tlak na zefektívňovanie
výroby, skvalitňovanie a inovovanie
produkcie.
––––––––– MÝTUS –––––––––
ZO SPOLUPRÁCE S „BRATSKÝMI“
SOCIALISTICKÝMI KRAJINAMI
SME VÝRAZNE PROFITOVALI.
ČESKOSLOVENSKO BOLO
S OSTATNÝMI SOCIALISTICKÝMI
KRAJINAMI EKONOMICKY
SEBESTAČNÉ
Komunisti počas vyše štyridsiatich
rokov vládnutia opakovali, že ekono-
mická „spolupráca“ socialistických
krajín je efektívnejšia a úspešnejšia
ako kapitalistický medzinárodný
obchod a pre ich občanov je pro-
spešnejšia.
V rozpore ekonomickými zákoni-
tosti a podstatou zdrojov bohatstva
a fungovania obojstranne prospeš-
ného obchodu režim deklaroval eko-
nomicky nezmyselnú tézu o tom,
že socialistický tábor bude vďaka
tomu ekonomicky sebestačný, teda
že si vystačí bez obchodu so západ-
nými kapitalistickými krajinami.
V praxi sa tak krajiny východného
bloku aj usilovali dosiahnuť maxi-
málnu hospodársku a finančnú se-
bestačnosť.
Predstava o ekonomickej sebestač-
nosti socialistického bloku v zahra-
ničnom obchode sa v realite ukázala
ako ilúzia. Bez dovozov z vyspelých
kapitalistických štátov sa socialis-
tické krajiny nezaobišli. Napríklad
v roku 1983 predstavoval zahraničný
obchod socialistického Českoslo-
venska s vyspelými kapitalistickými
štátmi 17 percentný podiel z celko-
vého objemu československého
zahraničného obchodu.
Na druhej strane bola pre Česko-
slovensko ekonomická spolupráca
s ostatnými socialistickými krajina-
mi nevýhodná. Československo bolo
pod vplyvom ZSSR nútené uzatvárať
obchodné partnerstvá a kontrakty
nevýhodné pre neho a budovať hos-
podárstvo, ktoré bolo energeticky
a zdrojovo závislé na ZSSR. Príklad-
mi nevýhodnosti zahraničného ob-
chodu boli vývozy československých
zbraní do tzv. spriatelených režimov
a výmeny výrobkov za suroviny
a energie, predovšetkým ropy
a zemného plynu zo Sovietskeho
zväzu.
Obchod v rámci RVHP zároveň
sťažoval aj iracionálny systém vzá-
jomných platieb v transferových
rubľoch, ktoré neboli konvertibilné,
v dôsledku čoho štáty s aktívnou
obchodnou bilanciou neboli schop-
né využiť tento prebytok na nákupy
mimo RVHP. Počas 41 rokov socia-
lizmu si Československo vybudovalo
silnú zdrojovú a energetickú závis-
losť na vtedajšom Sovietskom zväze,
ktorá dodnes pretrváva a do budúc-
nosti je rizikom v podobe závislosti
Slovenska na dodávkach ropy,
zemného plynu a jadrového paliva
z Ruska.
––––––––– MÝTUS –––––––––
SOCIALIZMUS GARANTOVAL
PRÁCU PRE VŠETKÝCH.
KAŽDÝ MAL ISTOTU
ZAMESTNANIA,
NEZAMESTNANOSŤ
NEEXISTOVALA
„Vďaka plánovanému hospodár-
stvu bol za socializmu dostatok uži-
točnej práce pre všetkých, a preto
neexistovala nezamestnanosť“ je
tvrdenie, s ktorým sa v prieskume
agentúry FOCUS z apríla 2018 sto-
tožnilo 77 % respondentov.
Nezamestnanosť za socializmu
síce formálne neexistovala, mať
zamestnanie však nebolo právom,
ale povinnosťou pod hrozbou väze-
nia. Byť zamestnaný bolo pre každé-
ho zákonnou povinnosťou a kto sa
zamestnaniu vyhýbal, bol považo-
vaný za príživníka, pričom takto
vymedzené príživníctvo bolo sank-
cionované aj väzením.
Pracujúci sa nemohli celkom slo-
bodne rozhodovať, v akom povolaní,
v akom podniku a na akej pozícii
budú pracovať. A vôbec nie tí, čo
prejavili nesúhlas s politikou strany
alebo ideológiou režimu. Socialistic-
ké Československo sa tak podobne
ako ostatné krajiny východného blo-
ku stalo pomyselným táborom núte-
ných prác, resp. klietkou povinne
zamestnaných ľudí.
Po mocenskom ukradnutí majet-
kov v „znárodnení“ a „kolektivizácii“
a postupnej likvidácii živností a iné-
ho drobného podnikania režim
úplne znemožnil akékoľvek formy
podnikania, pričom napríklad ešte
v roku 1930 tvorili v Československu
drobní remeselníci a živnostníci
spolu s podnikateľmi a pracovníkmi
v slobodných povolaniach bezmála
14 % a drobní a strední roľníci 22 %
ekonomicky aktívnej populácie.
Cieľom režimu bolo vytvoriť zo všet-
kých ekonomicky aktívnych obyva-
teľov námezdných pracujúcich,
závislých od štátu.
Formálne zamestnanie nezname-
nalo zmysluplnú a produktívnu
prácu. Tlak na formálne vykazova-
nie takmer 100-percentnej zames-
tnanosti viedol k prezamestnanosti
a umelému udržiavaniu pracovných
pozícií, čo znamenalo pre spoloč-
nosť značnú finančnú záťaž a iné ne-
gatívne dôsledky, napríklad v podo-
be konzervovania neproduktívnych
činností na úkor produktívnejších.
Dôsledkom nezmyselnej pracov-
nej povinnosti bola aj nízka produk-
tivita práce. Napríklad začiatkom
70. rokov 20. storočia náš priemysel
dosahoval iba 80 % produktivity
práce vo francúzskom priemysle,
pričom ani ten nepatril v porovnaní
s inými vyspelými krajinami Západu
k najefektívnejším. Potvrdením pre-
zamestnanosti a nízkej produktivity
v socializme bol aj rapídny nárast
nezamestnanosti po Novembri
1989.
––––––––– MÝTUS –––––––––
PRACUJÚCIM AJ DÔCHODCOM
VYSOKÚ A OPROTI SÚČASNOSTI
VYŠŠIU ŽIVOTNÚ ÚROVEŇ
„Pre väčšinu občanov bola životná
úroveň za socializmu vyššia ako
dnes, ľudia si mohli zo svojho
príjmu dovoliť viac“ podľa 55 %
respondentov prieskumu agentúry
FOCUS z apríla 2018.
Životnú úroveň komunisti krátko
po uchopení moci v februári 1948
rýchlo podkopali a počas celého
obdobia podkopávali. „Znárodňo-
vaním“ a „kolektivizáciou“ obrali

ľudí o ich majetky a menovou „refor-
mou“ v roku 1953 aj o ich úspory.
Okrem týchto krádeží v réžii štátu
však životná úroveň ľudí čoraz viac
zaostávala za životnou úrovňou
na Západe a bola nižšia ako dnes
u nás v dôsledku ekonomického
zlyhávania socializmu v celom jeho
období.
Aj podľa oficiálnej štatistiky sme
výrazne zaostávali za krajinami
s trhovou ekonomikou vo vývoji
reálnych miezd. Kým napríklad
v rokoch 1970 až 1988 rástla prie-
merná reálna mzda v socialistickom
Československu podľa indexu život-
ných nákladov v priemere o 1,3 %
ročne a podľa prepočtu oficiálnych
priemerných cien iba o 0,3 %, tak
napríklad v Rakúsku a vo Fínsku
rástla v priemere o 2,5 %.
Podobne vychádza porovnanie
z konca socializmu s našou súčas-
nosťou. Zatiaľ čo napríklad priemer-
ný dôchodok očistený o infláciu
v osemdesiatych rokoch stagnoval,
tak po krátkom transformačnom
poklese významne rastie.
Priemerná mzda a priemerný
dôchodok sa na Slovensku po
roku 1989 zvýšili výraznejšie ako
inflácia, resp. ceny väčšiny statkov.
Zamestnanec s priemernou mzdou
a dôchodca s priemerným dôchod-
kom si tak dnes môže kúpiť väčší
objem takmer všetkých tovarov
ako na konci socializmu: väčšiny
základných potravín a viac obleče-
nia, elektrospotrebičov, elektriny,
zemného plynu, či benzínu.
Zamestnanec s priemernou mzdou
si napríklad dnes môže kúpiť
4-krát a dôchodca s priemerným
dôchodkom 3,6-násobne viac kur-
čiat ako v roku 1989. Dostupnejší
je dnes napríklad aj osobný auto-
mobil – kým v roku 1989 bolo
na škodovku potrebných približne
27 priemerných mesačných platov,
v roku 2018 na jednoduché osobné
auto stačilo necelých 11 priemer-
ných platov.
Podobne je to aj v prípade služieb,
napríklad dovolenky, ktorá je dnes
v priemere pre ľudí dostupnejšia
ako za socializmu.
Reálna kúpna sila ľudí za socia-
lizmu však bola ešte nižšia a viac
za vtedajšou na Západe a dnešnou
u nás viac zaostávala viac, než uka-
zujú oficiálne štatistiky. Dôvodom sú
napríklad umelo nízke oficiálne ceny
dotovaných tovarov a zároveň vyššie
a štatisticky nepodchytené ceny
tovarov a služieb v tieňovej ekono-
mike, ktoré si ľudia často kupovali.
Životnú úroveň obyvateľov limito-
vala aj nízka a oproti západným kra-
jinám nižšia vybavenosť statkami
dlhodobej spotreby, napríklad elek-
trospotrebičmi, či automobilmi.
Napríklad v roku 1983 pripadalo
v Československu na 100 obyvateľov
27 rádií a v Rakúsku 53 a v roku 1989
bolo na 100 obyvateľov 15 pripoje-
ných telefónov a 20 osobných áut,
zatiaľ čo v Rakúsku ich bolo v tom
čase až vyše 40 telefónov a 39 áut
na 100 ľudí.
Životnú úroveň limitovala aj nízka
kvalita tovarov a služieb tiež zúžený
výber a čoraz častejšia nedostatko-
vosť mnohých, aj dnes bežných,
tovarov. Rady na mäso či pomaranče
alebo poradovníky s dlhými čakací-
mi lehotami na osobné autá si dneš-
ní spotrebitelia vedia predstaviť iba
s ťažkosťami, pred rokom 1989 však
boli realitou.
Nižšiu kvalitu života ľudí v socia-
lizme dokumentujú aj ukazovatele
ich veku dožitia a zdravotnom stave
a byrokratické bariéry pri cestách
do zahraničia, najmä na Západ,
akými boli cestovná doložka a deví-
zový prísľub. Hlavným obmedzením
kvality života ľudí v socializme však
bola ich celková nesloboda, vrátane
neslobody vysťahovať sa do západ-
ných krajín.
––––––––– MÝTUS –––––––––
SOCIALIZMUS BOL SOCIÁLNE
SPRAVODLIVEJŠÍ, KEĎŽE V ŇOM
NEBOLI TAKÉ PRÍJMOVÉ
A MAJETKOVÉ ROZDIELY
A NEBOLI CHUDOBNÍ
„Socializmus bol sociálne spravod-
livejší, pretože každý bol odmeňova-
ný podľa výsledkov svojej práce a ne-
boli také veľké rozdiely v príjmoch“
je tvrdenie, s ktorým sa stotožnilo
68,7 % respondentov prieskumu
Socialistický režim pod zámien-
kou sociálnej spravodlivosti a rov-
nosti vo výsledkoch systematicky
spôsoboval nespravodlivosť, pričom
násilne a centrálnymi zásahmi tlačil
na nivelizáciu príjmov a majetkov
ľudí. Znárodňovaním, kolektivizáci-
ou a menovou reformou z roku 1953
komunisti ukradli ľuďom majetky,
čím sa začal proces likvidácie bohat-
ších a stredných vrstiev. Sprevádzal
ho a ďalej pokračoval proces likvidá-
cie stredných stavov v podobe tlakov
na ukončenie činnosti živností
a iných drobných podnikaní.
Režim vytváral postihované skupi-
ny a zároveň elitu zo svojich radov
a privilegované skupiny na druhej
strane. Príjmovo a inak obmedzoval
nielen tých, ktorí chceli podnikať,
ale aj tých, čo vyjadrili názor, neko-
rešpondujúci s líniou komunistickej
strany. Obmedzenia mali aj formu
dlhodobého znevýhodnenia v prí-
jmovej a majetkovej oblasti. Perze-
kúcie sa neraz týkali aj rodinných
príslušníkov.
Medzi vyvolených patrili funkcio-
nári KSČ a iní príslušníci jej nomen-
klatúry (riaditelia podnikov, námest-
níci), zamestnanci ministerstiev,
vojaci, policajti, baníci, či lojálni
umelci (popoví speváci, herci),
ktorí mali oproti ostatným nad-
priemerné mzdy. Práca nebola
hodnotená podľa trhových princí-
pov, ale podľa preferencií štátostra-
ny. Tá podporovala skôr lojálnych
ľudí a manuálna práca bola zvýhod-
ňovaná pred intelektuálnou.
Aj podľa oficiálnych štatistík exis-
tovali významné príjmové rozdiely.
Napríklad v roku 1959 najvyššie
zarábajúce skupiny pracovníkov
dostávali 3,5-krát vyššiu mzdu ako
väčšina pracovníkov v najnižších
príjmových skupinách. Príjmové
a majetkové rozdiely v socializme
však boli väčšie ako ukazujú oficiál-
ne štatistiky. Skryté boli napríklad za
múrmi straníckych sanatórií a hote-
lov, špecializovaných obchodov
a iných neoficiálnych výhod „komu-
nistických feudálov“. V deklarovanej
beztriednej spoločnosti tak vznikali
nové triedy. Trhové príjmové a ma-
jetkové rozdiely nahradili umelé roz-
diely na báze straníckych a iných ne-
trhových výhod a znevýhodnení.
Výsledkom socializmu v realite
tak bola rovnosť v chudobe a sme-
rovaní k nej, okrem vyvolenej vlád-
nucej elity a jej podporovateľov.
Aj podľa oficiálnych štatistík žila
v osemdesiatych rokoch približne
jedna desatina obyvateľov z nízkych
príjmov v pásme blízkom chudoby.
Veľkú časť z nich tvorili dôchodco-
via. Minimálny starobný dôchodok
bol na pokraji fyzického strádania
a nebol systematicky valorizovaný.
Dôchodky očistené o oficiálne vy-
kazovanú infláciu v osemdesiatych
rokoch stagnovali a po zohľadnení
vyšších cien v tieňovej ekonomike
pravdepodobne klesali. Rástli až
po zmene režimu, hneď po počia-
točnom poklese, pričom z dôchodku
si mohli dovoliť kúpiť menej väčšiny
tovarov ako dnes.
Kúpna sila a životná úroveň ľudí
bola nižšia ako ukazujú oficiálne šta-
tistiky a problém chudoby a nízkej
životnej úrovne ľudí za socializmu
sa naplno prejavil pri porovnaní ich
dosiahnutej životnej úrovne s vyspe-
lými západnými krajinami.
––––––––– MÝTUS –––––––––
SOCIALISTICKÉ ZDRAVOTNÍCTVO
BOLO LEPŠIE A ĽUDIA
SA DOŽÍVALI VYŠŠIEHO VEKU
AKO DNES
„Zdravotná starostlivosť bola za
socializmu lepšia, ľudia sa dožívali
vyššieho veku a menej ľudí zomie-
ralo predčasne na choroby” podľa
63 % respondentov prieskumu agen-
túry FOCUS z apríla 2018.
Na základe deklarovanej bez-
platnosti (popri ktorej bola všade-
prítomná korupcia) a extenzívnej
dostupnosti (najmä veľa personálu
a postelí) sa komunistom podarilo
vytvoriť ilúziu fungujúceho zdravot-
níctva, v ktorom však chýbal prístup
k modernej diagnostike, liečbe, lie-
kom a kvalita zdravotných služieb
nebola témou. Výsledky socialistic-
kého zdravotníctva boli podstatne
horšie ako výsledky dnešného zdra-
votníctva či vtedajšie výsledky zá-
padných nesocialistických krajín.
Príkladom je vek dožitia ako dôle-
žitý ukazovateľ životnej úrovne ľudí,
ktorý je výsledkom zdravotnej sta-
rostlivosti a ďalších faktorov, vrátane
životného prostredia. Stredná dĺžka
života sa na Slovensku po páde so-
cializmu výrazne zvýšila: u mužov
o 7 rokov a u žien o 5 rokov. Nízku
a za Západom zaostávajúcu kvalitu
života ľudí v socializme dokumento-
valo aj roztváranie „nožníc“ očaká-
vanej dĺžky v náš neprospech.
Kým stredná dĺžka života ľudí
na Slovensku bola ešte v roku 1960
vyššia ako v Rakúsku (u žien o ne-
celý rok a u mužov o 2,5 roka), tak
v roku 1989 už bola u nás výrazne
nižšia (u žien o 3,3 roka a mužov
až o 5,5 roka). Podobný vývoj bol
aj v iných socialistických krajinách
oproti západným. Zatiaľ čo vo vý-
chodnej Európe očakávaná dĺžka
života u žien stagnovala a u mužov
klesla, tak v západnej Európe sa
očakávaná dĺžka života v priemere
zvýšila o 4,5 roka.
Socialistické zdravotníctvo zly-
hávalo a za západným čoraz viac
zaostávalo najmä v liečbe srdcovo-
-cievnych chorôb, onkologických
ochorení, vonkajších príčin smrti
a iných civilizačných chorôb. Spôso-
boval ho napríklad nedostatok mo-
derných diagnostických možností
(prístroje, laboratória), nedostatok
kvalitných liekov, najmä inovatív-
nych a nedostatok kvalitných lie-
čebných prístrojov. Nezachytávalo
zároveň pokrok v liečení týchto cho-
rôb, ku ktorému došlo na Západe.
Napríklad register zhubných nádo-
rov sa začal na Slovensku zakladať
až v roku 1978, pričom nádory už
vtedy predstavovali druhú najčastej-
šiu príčinu smrti, hneď po srdcovo-
cievnych ochoreniach.
Za zdravotnú starostlivosť sa
platilo daňami a tiež neformálnymi
platbami (korupcia), kontaktami,
či protislužbami. Korupcia za zdra-
votnícke výkony bola bežným javom.
Podľa dostupných údajov bola
mzda lekára v osemdesiatych rokoch
približne 1,5-násobok priemernej
mzdy, zatiaľ čo dnes je to približne
3-násobok priemernej mzdy.
Čo sa týka dostupnosti, tak socia-
listické zdravotníctvo bolo dostupné
v tzv. fyzickej rovine – každý mal
svojho obvodného, či závodného
lekára a v každom okrese bola ne-
mocnica. Od dnešného zdravotníct-
va očakávame dostupnosť v poníma-
ní najmodernejšej liečby.
Keď napríklad porovnáme roky
2015 a 1988, tak súčasné slovenské
zdravotníctvo dokáže ošetriť o 16 %
pacientov viac a potrebuje na to
o 40 % menej ošetrovacieho času.
Výrazne sa zefektívnili liečebné pro-
cesy, aj vďaka progresu v zavádzaní
moderných zdravotníckych tech-
nológií. Pribudli 3 špičkové kardio-
centrá a 3 onkologické ústavy, ktoré
pred rokom 1989 vôbec neexistovali.
A tie sú prístupné všetkým obyvate-
ľom, nielen politickej špičke, ako to
bolo za socializmu.
V socializme totiž existovali dva
systémy: pre bežné obyvateľstvo
a pre nomenklatúrne kádre, teda
funkcionárov komunistickej strany
a iných vybraných, ktorým bol
poskytovaný lepší servis zdravot-
níctva ako väčšine iných ľudí.
––––––––– MÝTUS –––––––––
SÚČASŤOU HOSPODÁRSKY
ÚSPEŠNÉHO SOCIALISTICKÉHO
ČESKOSLOVENSKA
BOLA ROZVINUTÁ
DOPRAVNÁ A TECHNICKÁ
INFRAŠTRUKTÚRA
Uzavretosť pred Západom
a ekonomické zaostávanie za ním
sa prejavovalo negatívne aj v dopra-
ve a technickej infraštruktúre.
Dedičstvo socializmu v podobe
pomalých a zadlžených železníc,
takmer neexistujúcich diaľnic,
neexistujúcich koridorov, neexis-
tujúceho metra v Bratislave,
buraniemytov.sk

nemoderných letísk a závislosti
na ruskom plyne si nesieme
dodnes.
Prioritou komunistov v oblasti
dopravy bola dodávka surovín pre
ťažké strojárstvo, pričom to sústre-
ďovali do lokalít, ktoré sa na to lo-
gisticky nehodili. Dôsledkom bolo
umelé dosahovanie vyšších výkonov
za cenu ekonomickej neefektívnosti
a nadmerného využívania uhlia
a iných fosílnych palív.
Uprednostnená nákladná doprava
spôsobovala také kapacitné vyťaže-
nie železnice, že sa prejavila na
nízkej rýchlosti spojov, ich vysokej
nepravidelnosti (vrátane meškaní)
a zastaranom a neudržiavanom
vozovom parku s dôsledkom níz-
keho komfortu osobnej železničnej
dopravy. Napriek zameraniu na
kvantitu bola dĺžka elektrifikova-
ných československých železníc
v prepočte na 1 obyvateľa ešte
v roku 1988 významne kratšia ako
v Rakúsku (0,24 km oproti 0,42 km).
Cestnú dopravu obmedzovalo
pomalé tempo výstavby ciest i preťa-
ženosť autobusových liniek, najmä
tých mestských. V oblasti osobnej
dopravy boli dve najväčšie mestá
(Praha a Bratislava) spojené až
v roku 1980. Dĺžka diaľnic bola
v Československu v roku 1989 až
6-násobne kratšia ako v Rakúsku
v prepočte na 100 tisíc obyvateľov,
pričom na Slovensku boli aj v tomto
roku ešte iba niekoľkokilometrové
úseky diaľnic.
Počas socializmu bol v oblasti
mestskej dopravy v Bratislave
nosným dopravným prostried-
kom nízko-kapacitný dopravný
autobus, kým v susednej Viedni
šlo o rozsiahly systém nadzemných
a podzemných dráh. Zákaz pod-
nikania a odtrhnutie ekonomiky
od pôsobenia dopytu a ponuky
zároveň viedli k potlačeniu rozvoja
individuálneho motorizmu, typickej
črty rozvinutej západnej civilizácie
20. storočia.
Nemoderná letecká preprava
osôb a vysoké náklady znemožňo-
vali ďalší rozvoj tohto odvetvia.
Počet prepravených osôb leteckou
dopravou v socialistickom Česko-
slovensku stagnoval, až klesal
a výrazne zaostával za Rakúskom,
najmä v osemdesiatych rokoch:
v roku 1989 bol počet leteckých
pasažierov na tisíc obyvateľov
v Československu 4-násobne nižší
ako v Rakúsku.
Problémom a rizikom do budúc-
nosti je dôsledok závislosti socialis-
tického Československa na potrub-
nej doprave zo ZSSR v podobe dneš-
nej závislosti Slovenska na dodáv-
kach ropy a zemného plynu z Ruska.
––––––––– MÝTUS –––––––––
SOCIALISTICKÝ REŽIM CHRÁNIL
ŽIVOTNÉ PROSTREDIE LEPŠIE,
OVZDUŠIE AJ VODY BOLI
ČISTEJŠIE
„Socialistický režim sa viac staral
o životné prostredie, továrne vy-
púšťali menej škodlivín, ovzdušie
aj vody boli čistejšie“ podľa 54 %
Jedným z dôsledkov socializmu
u nás je i zdevastované životné
prostredie a prenesené veľké envi-
ronmentálne dlhy. Enormnú záťaž
na životné prostredie kládol exten-
zívny hospodársky rast a rozvoj
ťažkého priemyslu v socializme,
ktorý sa vyznačoval neefektívnosťou,
plytvaním a veľkou náročnosťou
na vstupy.
Komunistická vláda pristupovala
k vymáhaniu práva v oblasti ochra-
ny životného prostredia laxne.
V mäkkých finančných podmien-
kach bez vlastníckej zodpovednosti
a zároveň v podmienkach slabej
vymáhateľnosti práva tak štátne
podniky neboli motivované znižovať
svoje negatívne dosahy na životné
prostredie.
Príkladom toho bolo značne zne-
čistené ovzdušie. Údaje o miere
jeho znečistenia počas socializmu
sú dostupné len obmedzene, keďže
ich režim tajil. Ako však ukazuje
zber v dát od začiatku deväťdesia-
tych rokov, koncentrácia nebezpeč-
ných prachových častíc bola u nás
(a tiež napríklad v Maďarsku a Poľ-
sku) v roku 1990 oproti Rakúsku
približne dvojnásobná.
V dôsledku znečistenia týmito
časticami v Československu v roku
1990 zomieralo priemerne 110 ľudí
na 100 000 obyvateľov, zatiaľ čo
v Rakúsku to bolo iba 44.
Podobne alarmujúca situácia bola
aj v prípade vôd. Nezodpovedný
prístup, ktorým sa vyznačoval ma-
nažment vôd v období socializmu,
ilustrujú priemyselné a iné havárie.
Príkladom toho je jedna z najväčších
ekologických katastrof v dejinách
Slovenska. V máji 1956 sa v Zemian-
skych Kostoľanoch pretrhla hrádza,
za ktorou boli uskladnené elektrá-
renské popolčeky z tepelnej elektrár-
ne Nováky. Do rieky Nitry sa dostalo
1,5 milióna m3
popolčeka s vysokým
obsahom toxických prvkov, najmä
arzénu.
Bezohľadný prístup režimu k ži-
votnému prostrediu dokladuje tak-
isto množstvo environmentálnych
záťaží z obdobia socializmu. Naj-
známejším príkladom je toxická
skládka bývalých chemických závo-
dov v Bratislave, kde bolo v rokoch
1966 až 1980 uložených viac ako
90 000 m3
odpadu bez vybudovania
tesniacich prvkov.
Režim informácie o rozsahu zne-
čistenia životného prostredia a bez-
pečnosti potravín pred verejnosťou
tajil, čím vystavoval zdravie občanov
permanentnému ohrozeniu. Dôka-
zom závažnosti environmentálnych
problémov v období socializmu boli
rozsiahle protirežimové aktivity or-
ganizované práve kvôli kritickému
stavu životného prostredia. Dedič-
stvo environmentálnych záťaží do-
kazuje, že ochrana prírody bola na
okraji socialistického režimu.
––––––––– MÝTUS –––––––––
SPOTREBITELIA MALI
V SOCIALIZME NA VÝBER
Z PONUKY KVALITNÝCH
A OPROTI SÚČASNOSTI
KVALITNEJŠÍCH A ZDRAVŠÍCH
POTRAVÍN, PRIČOM
V ICH PRODUKCII
BOLO ČESKOSLOVENSKO
SEBESTAČNÉ
„Potraviny boli za socializmu bez-
pečnejšie a kvalitnejšie, ako sú dnes“
je tvrdenie, s ktorým súhlasilo až
Extenzívne prístupy v poľnohos-
podárstve mali dopady aj na kvalitu
a bezpečnosť potravín. Rast produk-
cie umožňovala intenzívna chemi-
zácia. Na začiatku sedemdesiatych
rokov 20. storočia napríklad česko-
slovenskí poľnohospodári používali
na jeden hektár v priemere päťkrát
viac hnojív ako farmári vo Francúz-
sku, pričom spotreba pesticídov
bola za socializmu oproti dnešku
približne dvojnásobná.
Aj keď režim pred verejnosťou tajil
problémy spojené s kvalitou a bez-
pečnosťou potravín, tak v Bulletinoch
potravinárskeho výskumu sú docho-
vané dobové zistenia potravinárov
o kvalite potravín, ktoré mali česko-
slovenskí spotrebitelia na stoloch.
Problémom bola napríklad nebez-
pečne vysoká koncentrácia dusična-
nov v zelenine či prítomnosť ťaž-
kých kovov v mlieku a mliečnych
výrobkoch. Dodávka šunky, ktorú
sa Československo pokúsilo v roku
1984 vyviesť do USA, sa k nám vrá-
tila s odôvodnením amerických
kontrolórov, že je zamorená
zmesou nebezpečných chemikálií.
O podobných zisteniach kontrol sa
však československí spotrebitelia
spravidla vôbec nedozvedeli.
Mýtom aj ekonomicky nezmyselná
téza a potravinovej sebestačnosti
socialistického Československa.
Dovozy potravín sa realizovali naj-
mä z iných socialistických krajín.
Podobne ako domáca produkcia aj
dovozy potravín boli problematické
z hľadiska hygienickosti a bezpeč-
nosti. Napríklad hovädzie mäso
dovážané zo ZSSR sa muselo
v Čiernej nad Tisou prekladať
zo sovietskej trate na českosloven-
skú železnicu, pričom čiastočne
rozmŕzalo a následne opätovne
zmŕzalo.
Ani dovozy niektorých druhov
potravín však nedokázali ani zďaleka
zabezpečiť ponuku potravín, aká je
v súčasnosti pre spotrebiteľov na
Slovensku samozrejmosťou. Sorti-
ment potravín v socialistických
obchodoch bol úzky, nedostatkový,
pričom niektoré ich druhy, naprí-
klad pomaranče, boli spravidla
dostupné iba v obmedzenom množ-
stve a iba pred Vianocami.
Na nedostatok niektorých potra-
vín a potravinárskych surovín česko-
slovenské potravinárstvo reagovalo
produkciou rôznych „náhrad“. Od-
poveďou mliekarenského priemyslu
na nedostatok mliečneho tuku boli,
napríklad, tzv. nátierkové maslá či
stužené tuky. Rastúci dopyt po sy-
roch sa zas syrárenský priemysel
snažil uspokojovať produkciou tope-
ných syrov, v ktorých konzumácii sa
Československo stalo rekordérom.
––––––––– MÝTUS –––––––––
SOCIALISTICKÝ REŽIM
V ČESKOSLOVENSKU NEBOL
TOTALITNÝ
„Socializmus v Československu
nebol totalitným režimom, ľudské
práva sa dodržiavali“ podľa približne
Socialistický režim od začiatku
ukázal svoju reálnu tvár a prejavil sa
ako represívny, nespravodlivý, neslo-
bodný a antihumánny. Jeho vznik
bol pod eufemistickými názvami
„znárodňovanie“ a „kolektivizácia“
spojený s mocenským ukradnutím
majetkov ľuďom a s likvidáciou
a prenasledovaním pre neho nepo-
hodlných jednotlivcov a spoločen-
ských skupín, označených za „tried-
nych nepriateľov“.
Bol v rôznej miere a podobe tota-
litný počas celého obdobia a ani
v najmäkších obdobiach, v rokoch
1968 až 1969, nedošlo k zmene pod-
staty režimu. Komunistická strana
výrazne zasahovala do životov
ľudí a rozhodovala o ich osudoch,
pričom na ich systematické donu-
covanie používala sieť nástrojov
a inštitúcií, osobitne tajnú službu
(Štátnu bezpečnosť – ŠtB).
Socialistické Československo
bolo de facto spoločenskou klietkou
povinne zamestnaných ľudí, ktorí
mali istoty základného životného
zabezpečenia, ale nemali slobodu,
vrátane slobody pohybu a slobody
názoru. Ľudia, ktorí chceli odísť
na západ, boli na štátnej hranici
stráženej ostnatým drôtom a pohra-
ničnou strážou chytaní, mučení,
väznení a zabíjaní.
Rovnako to platilo pre všetky dru-
hy perzekúcií za vyslovené názory
a vykonštruované dôvody, čo platilo
aj pre rodiny postihnutých. Socia-
listický režim obral ľudí o slobodu,
dôstojnosť a niektorých aj o život.
Slobodu pritom nahradil atmosfé-
rou strachu a vynucovanou posluš-
nosťou.
Totalitný charakter režimu
potvrdzujú jeho obete. Ozbrojená
moc v Československu zabila
na hraniciach 276 ľudí (z nich
49 na Slovensku), z politických
dôvodov bolo popravených vyše
247 občanov, ako politických
väzňov odsúdila súdna moc režimu
približne 260 000 ľudí (z nich viac
ako 70 000 na Slovensku) a v tábo-
roch nútených prác bolo uväznených
22 000 až 23 000 občanov (vrátane
8 240 na Slovensku).
Okrem toho na následky väznenia
či priamo vo väzniciach zomrelo
vyše 4 500 ľudí, mnohí boli v rámci
republiky násilne presídlení, ďalší

odvlečení do gulagov v Sovietskom
zväze a inak. Za každým číslom
o obetiach sa skrýva konkrétne
meno a zničený život režimom
perzekvovaného človeka a jeho
blízkych. Ich príbehy dokresľujú
ľudský rozmer dôsledkov represií
komunistického režimu.
Totalitnú povahu socializmu
v praxi potvrdzuje aj to, že keď sa
komunistická strana cítila ohrozená
uvoľnením systému, zasahovala
represívne, policajnými zásahmi,
väznením, fyzickým násilím, a to
buď potlačením odporu vlastnými
silami alebo za pomoci ostatných
štátov, osobitne ZSSR, tak ako u nás
v auguste 1968.
Represívny charakter režimu sa
prejavoval aj v iných podobách.
Príkladmi boli nútené internácie,
presuny obyvateľov a znemožne-
nie bývať vo vlastnej obci, regióne,
či v podobe pracovného alebo štu-
dijného uplatnenia.
Represívny a totalitný charakter
režimu vyplynul z podstaty socia-
lizmu. Aj v Československu sa
potvrdilo, že socialistickú spoločnosť
môže udržiavať a zabezpečovať
iba centralizovaný, autoritatívny
a represívny režim na čele s mono-
polne rozhodujúcou elitou, ktorá
koncentruje moc a inštitucionálne
donucuje ľudí.
––––––––– MÝTUS –––––––––
SOCIALISTICKÉ
ČESKOSLOVENSKO BOLO
PRÁVNYM ŠTÁTOM,
KTORÝ ĽUĎOM GARANTOVAL
SPRAVODLIVOSŤ
„Každý, kto poctivo pracoval
a dodržiaval zákony, mohol slobod-
ne prejavovať svoje názory bez toho,
aby bol za to akokoľvek postihova-
ný“ podľa približne 45 % responden-
z apríla 2018.
Československo bolo v rokoch
1948 až 1989 nespravodlivým reži-
mom, čo vyplývalo z jeho podstaty,
z moci štátostrany nad občanmi,
ktorá vychádzala z totalitného
rámca právneho systému.
Kritériom trestnoprávneho
postihu jednotlivca v socializme
nebola iba konformita jeho správa-
nia voči zákonom, ktoré v mnohých
prípadoch protirečili prirodzených
právam občanov alebo umožňovali
široký výklad represívnych orgánov.
Človek sa mohol dostať do problé-
mov už napríklad kvôli svojej prí-
slušnosti k „buržoáznej triede“,
či preto, že znepáčil vtedajšej moci.
Zákony boli často len fasádou
pre paralelný systém rozhodovania,
ktorý nemal oporu v práve, ale ne-
umožňoval ani zákonný spôsob
nápravy. Vystihuje to vyhlásenie
Charty 77, v ktorom sa píše:
„Nástrojom obmedzenia a často
i úplného potlačenia množstva
občianskych práv je systém faktické-
ho podriadenia všetkých inštitúcií
a organizácií v štáte politickým
direktívam aparátu vládnucej strany
a rozhodnutiam mocensky vplyv-
ných jednotlivcov.“
Ľudské práva sa často nedodržia-
vali ani vtedy, keď sa k ich rešpekto-
vaniu režim zaviazal vo vnútroštát-
nych právnych predpisoch alebo
medzinárodne, čo bolo tiež impul-
zom pre vznik Charty 77.
Socialistické právo charakteri-
zovali napríklad vedúca úloha
komunistickej strany, princíp
„socialistickej zákonnosti“
(namiesto princípu právneho štátu)
a vytváranie podmienok pre kolek-
tívne vlastnícke vzťahy a centrálne
plánovanú ekonomiku. Ústava
(explicitne ústava z roku 1960)
definovala komunistickú stranu ako
vedúcu silu v spoločnosti a štáte.
Ústava zároveň zakotvila centrálne
riadenú ekonomiku.
Prvá ústava z roku 1948 tiež vyme-
dzila možnosti „znárodňovania“
a druhá z roku 1960 už zakotvila
vlastníctvo výrobných prostriedkov
len ako „socialistické“. Ústava garan-
tovala ľuďom viaceré iné práva.
V socialistickom Československu
však vládol princíp „socialistickej
zákonnosti“ – dodržiavanie a apli-
kovanie právnych predpisov bolo
teda podriadené záujmom štáto-
strany a cieľu budovania socializmu.
Prax sa veľmi líšila od toho, čo znie-
sol papier ústav.
Nespravodlivosť a represívnosť
režimu sa opierala aj o prijaté
legislatívne normy. V roku 1948
išlo napríklad o sériu „znárodňo-
vacích“ zákonov a vyhlášok a zákon
o zriadení táborov nútených prác.
Príkladmi zákonov, ktoré umožňo-
vali represívne praktiky režimu
proti jeho občanom v celom
období sú zákon na ochranu
ľudovodemokratickej republiky
z roku 1948, ktorý umožňoval stíhať
v podstate kohokoľvek za čokoľvek,
zákon o ochrane štátnych hraníc
z roku 1951, ktorý bránil v slobode
pohybu a Trestný zákon z roku
1961, ktorý bol primárne určený
na ochranu režimu a obmedzovanie
slobôd ľudí.
––––––––– MÝTUS –––––––––
ZA SOCIALIZMU SA ŽILO
BEZPEČNEJŠIE A BOLA
NIŽŠIA KRIMINALITA,
PRIČOM SA MENEJ
KRADLO
„Za socializmu žilo bezpečnejšie
a bola nižšia kriminalita a podľa ne-
celých 64 % sa za socializmu menej
kradlo a podvádzalo“ podľa 79 %
Socialistický totalitný režim
v Československu bol s jeho syste-
matickým vyvolávaním strachu,
donucovacími nástrojmi a inštitú-
ciami pre jeho občanov perma-
nentnou bezpečnostnou hrozbou.
Bez systému nezávislého súdnictva
a dodržiavania ľudských práv sa
mohol stať podľa ľubovôle komunis-
tickej strany ktokoľvek nepriateľom
režimu a perzekvovaným.
Režimu na to slúžila mašinéria
bezpečnostných zložiek represív-
neho štátneho aparátu, ktorá bola
vybudovaná na prenasledovanie,
trestanie, potlačenie či odstránenie
pre neho nepohodlných občanov.
Komunistický režim to realizoval
v rôznej podobe a intenzite počas
celého obdobia socializmu. Zákla-
dom tejto mašinérie v područí
komunistickej strany bola Štátna
bezpečnosť. Mala vybudovaný sys-
tém donášačov, ktorí za prilepšenie
neváhali udávať vlastných príbuz-
ných, susedov a známych.
Ľudia tak žili v neustálom strachu,
že ak sa znepáčia režimu, upadnú
do nemilosti a budú potrestaní
nielen oni, ale aj ich rodiny.
Potvrdzujú to odsúdení v poli-
tických procesoch, popravení,
pozatváraní vo väzeniach, vysídlení
a mnohí ďalší, ktorí boli režimom
perzekvovaní.
Aj keď sa jeho obeťou mohol
stať každý, po zlikvidovaní podni-
kateľov sa režim zameral na svojich
špeciálnych „triednych nepriateľov“,
intelektuálov, Židov, cirkvi. Zároveň
sa zameral na „imperialistický“ Zá-
pad a NATO. Proti týmto domácim
a vonkajším „nepriateľom“ šíril
masívnu propagandu, podloženú
rôznymi
mýtmi a konšpiráciami.
Osobitným bezpečnostným pro-
blémom bola podriadenosť Česko-
slovenska rozhodnutiam Sovietske-
ho zväzu, tak v rámci jeho výkladu
studenej vojny, ako aj udržiavania
kontroly Kremľa nad svojimi sate-
litmi. Príkladom toho je okupácia
Československa v roku 1968 a ná-
sledné vyše dvadsaťročné pôsobenie
okupačných jednotiek.
Československo bolo počas stude-
nej vojny značne militarizované.
Popri armáde existovalo pohraničné
a železničné vojsko, paramilitárne
buraniemytov.sk

ľudové milície plnili rolu „ozbrojenej
päste robotníckej triedy“, Verejná
bezpečnosť (VB) ako súčasť Zboru
národnej bezpečnosti (ZNB) plnila
funkciu polície a Štátna bezpečnosť
(ŠtB) úlohu tajnej polície.
Režim popri systematicky pácha-
ných zločinoch pristupoval ku kri-
minalite selektívne, mnohých nevin-
ných kriminalizoval a štatistiky o nej
skresľoval alebo utajoval. Aj dnes
dostupné údaje ukazujú na porovna-
teľnú kriminalitu za socializmu
a dnes. Podľa nich bolo napríklad
v roku 1984 oproti roku 2014 viac
vrážd, nepatrne menej lúpeží a pod-
statne menej krádeží.
Realita však bola za socializmu
horšia, osobitne napríklad
v prípade krádeží. Režim totiž
toleroval rozšírenú a štatisticky
nepodchytenú kriminalitu v duchu
dobového hesla „kto nekradne,
okráda rodinu“. Keďže šlo o bežný
spoločenský fenomén, zároveň vy-
tváral možnosť kohokoľvek obviniť
z okrádania štátu a podrývania dik-
tatúry proletariátu.
V socializme celkovo platil dvoja-
ký meter pre tých, čo boli verní reži-
mu a pre tých, ktorí sa stali nepoho-
dlnými, alebo sa verejne postavili
proti režimu.
––––––––– MÝTUS –––––––––
ROVNOSŤ
Mýtus rovnosti v socializme spočí-
val na falošnom východisku, že ju
garantuje vedúca úloha komunistic-
kej strany, čo sa z povahy veci vylu-
čuje.
Pojmom, ktorý mal vystužiť tried-
ny výklad rovnosti, bol nový človek.
Vznikol ako dedičstvo osvietenstva
a európskej modernizácie, predo-
všetkým v dôsledku industriálnej
revolúcie a spoločenských procesov,
ktoré s ňou súviseli. Idea „nového
človeka“ bola dominantná aj v libe-
rálnej demokracii. Vo fašizme a so-
cializme spočívala pri všetkých roz-
dieloch na absolutizácii kolektívnej
identity nad individuálnou a na tota-
litnom základe vedúcej úlohy komu-
nistickej strany, čo rovnosť v socia-
lizme fakticky vylučovalo.
Pojem rovnosti bol v socializme
ústavne zakotvený. V Ústave
z 9. mája 1948 bola vedúca úloha
komunistickej strany zakotvená
v štruktúre politického života,
založeného na Národnom fronte,
znemožňujúcom politickú pluralitu.
V Ústavách z roku 1960 a 1968 bol
princíp vedúcej úlohy komunistickej
strany obsiahnutý priamo v základ-
ných článkoch oboch ústav.
Vedúcu úlohu komunistickej
strany v spoločnosti zabezpečoval
v konkrétnej, praktickej forme no-
menklatúrny systém kádrovej poli-
tiky, od ktorého závisela pracovná
a sociálna existencia každého obča-
na. Kádrové materiály sprevádzali
každého občana od školského veku
cez pracovný život až do dôchodku
a zasahovali nielen do jeho života,
ale aj do života jeho rodinných prí-
slušníkov. Ich intenciu vyjadrovali
kádrové posudky, spisy s údajmi,
názormi a postojmi občanov. Na
starosti ich mal kádrový pracovník
v každom zamestnaní.
Keďže práca bola fakticky povin-
ná, v podstate neexistoval nikto, kto
by sa mohol pohybovať mimo rám-
cov kádrovej politiky. Po roku 1948
bol hlavným kritériom „triedny pô-
vod“ a vzťah ku komunistickému
režimu, po roku 1970 sa kládol naj-
väčší dôraz na vzťah k Sovietskemu
zväzu a okupácii Československa
v auguste 1968, ktorú komunistický
režim charakterizoval ako „bratskú
pomoc“.
Rovnosť sa zamieňala s rovna-
kosťou. Princíp vedúcej úlohy
komunistickej strany v spoločnosti
viedol však k zvýhodňovaniu členov
komunistickej strany a „angažova-
ných nestraníkov“ a na druhej strane
k diskriminácii všetkých ostatných
občanov. V deklarovanej beztriednej
spoločnosti tak vznikali nové triedy
a socializmus umelo vytváral prí-
jmové, majetkové a iné rozdiely.
Socializmus zároveň podkopával
spravodlivosť, rovnosť pred záko-
nom a dôstojnosť každého ľudského
života.
V socializme existoval široko roz-
vetvený mýtus rovnosti ako rovna-
kosti inštitucionalizovaných socialis-
tických festivít, sviatkov ľudskej kaž-
dodennosti (takzvané občianske ob-
rady), a osláv práce (1. máj), bojovej
pripravenosti (9. máj ako Deň víťaz-
stva), jednoty ľudu (spartakiády).
Socialistické festivity patrili pri-
tom medzi nástroje komunistickej
propagandy. V tejto funkcii nástroja
udržiavali a neustále revitalizovali
kľúčový a základný mýtus spojený
so socializmom a komunizmom.
Tým je Marxova, Engelsova a Leni-
nova téza historického materializ-
mu, podľa ktorej sa dejiny ľudskej
spoločnosti uskutočňujú ako záko-
nitý pohyb od prvotnopospolnej
spoločensko-ekonomickej formácie
ku komunistickej a hybnou silou
tohto pohybu je robotnícka trieda
vedená komunistickou stranou.
Každá zo socialistických slávností
obnovovala a súčasne potvrdzovala
tento mýtus.
––––––––– MÝTUS –––––––––
SOCIALIZMUS VIEDOL
ĽUDÍ K MORÁLNEJŠIEMU
SPRÁVANIU
„Socializmus viedol ľudí k morál-
nejšiemu správaniu“ podľa 71 %
Socializmus, založený na inštitu-
cionálnom donucovaní ľudí, bol vo
svojej podstate nemorálny. Systema-
ticky podnecoval ľudí k nemorálne-
mu účelovému správaniu. Kľúčovým
dôsledkom režimu na ľudí bola ich
podriadenosť politickej moci. Slobo-
du nahradila vynútená poslušnosť
a strach ľudí, ktoré v nich komunis-
tická moc systematicky vyvolávala.

buraniemytov.sk
Komunistická strana ovládla
hospodárstvo, spravodajské a bez-
pečnostné zložky, školstvo, kultúru,
médiá, vnucovala občanom jej ideo-
lógiu a trestala každý náznak odpo-
ru. Zároveň od ľudí vyžadovala aj
explicitne deklarované stotožnenie
sa s režimom (napríklad povinnou
účasťou na oslavách 1. mája).
Prostredníctvom represívnych
opatrení, všadeprítomných očí a uší
ŠtB a cenzúry komunisti vyvolávali
strach. Socialistická spoločnosť
bola spoločnosťou strachu, ktorá
vytlačila reálne občianske aktivity
do ilegality. Dôsledkom života ľudí
v strachu bol aj ich život v lži
a v pretvárke (dvojtvárnosti života
na verejnosti a doma).
Socializmus zároveň v ľuďoch
vyvolával nenávisť a závisť.
Nenávisť komunisti živili politikou
triedneho konfliktu. Komunistický
režim nazýval podnikateľov tried-
nymi nepriateľmi a roľníkov kulakmi
a brali im majetky. Túto nespravod-
livosť zaobalili do cieľov „sociálnej
spravodlivosti“ a „rovnosti“. Závisť
vyplývala predovšetkým z rozporu
medzi deklarovaným rovnostárs-
tvom a faktickým zvýhodňovaním
ľudí, oddaných režimu, či už boli
členmi komunistickej strany alebo
kádrovo spoľahlivými nestraníkmi.
Socializmus nemohol viesť ľudí
k morálnejšiemu správaniu, jeho
hierachická kádrová politika viedla
k hlbokej nespravodlivosti a diskri-
minácii, k sociálnej závisti na praco-
viskách, v možnostiach životných
dráh, v možnostiach vzdelania,
pohybu, trávenia voľného času
a relaxu.
Dodnes v určitej miere pretrvávajú
v myslení a konaní ľudí negatívne
morálne dôsledky socializmu, potla-
čená osobná zodpovednosť, neúcta
k vlastníctvu, zmluvám a iným
dohodám, korupcia, spoliehanie sa
na štát a kultúra závislosti na ňom,
závisť a nedôvera k podnikaniu,
individuálnemu úspechu, zámož-
nosti podnikateľov, k výhodám trhu
či zisku.
––––––––– MÝTUS –––––––––
POČAS SOCIALIZMU SI ĽUDIA
VIAC POMÁHALI,
SOLIDARIZOVALI MEDZI SEBOU
A BOLI SI BLIŽŠÍ
„Počas socializmu si ľudia viac po-
máhali, solidarizovali medzi sebou
a boli si bližší” podľa 81 % respon-
dentov prieskumu agentúry FOCUS
z apríla 2018.
Solidárnosť existovala v socializme
v podobe individuálnej solidarity,
solidarity v rámci rodiny, malých
skupín priateľov a známych,
rozličných záujmových skupín
(záhradkári, včelári, poľovníci),
solidarita v rámci obce a regiónu
(solidarita regionálnej príslušnosti).
Osobitným druhom bola svoj-
pomoc v rámci „výmennej služby“,
napríklad pomoci pri stavbách
domov a podobne.
Ale v alternatívnej kultúre, under-
grounde, disente existovala v rozlič-
ných typoch udalostí, písania a šírenia
publikácií mimo oficiálnej kultúry,
v rámci izbových výstav a výstav
v prírode, v undergorundových
festivitách, koncertoch, festivaloch,
priateľských stretnutiach a „stretkách“
v rámci neoficiálnych religióznych
štruktúr a podzemnej cirkvi aj rozvet-
vená solidarita „postihnutých“.
Inštitucionálne však dominovali
povinné formy solidarity, povinné
členstvo v „dobrovoľných“ organizá-
ciách, povinné prejavy štátom urče-
nej solidarity (napríklad príspevky
na Fond solidarity, povinné akcie Z)
či povinné prejavy lojality na verej-
nosti. Tie krivili morálny kód spo-
ločnosti, lebo v skutočnosti neboli
dobrovoľné ale povinné a sankcio-
nované.
Dodnes tak pretrváva podozrieva-
vosť k dobrovoľnému angažovaniu
sa či neochota k členstvu v organizá-
ciách a celková skepsa k súkromnej
iniciatíve vo verejnom priestore.
––––––––– MÝTUS –––––––––
MÉDIÁ ZA SOCIALIZMU
BOLI SLOBODNÉ
A ZOBRAZOVALI SVET
PODĽA SKUTOČNOSTI
Socialistický režim fungoval aj
vďaka dlhotrvajúcej, systematickej
a dôslednej propagande, ktorej
nebol ušetrený nijaký jednotlivec.
Pri tvorbe tohto iluzórneho sveta,
ktorého fragmenty zostali v my-
sliach ľudí dodnes, sa stali krivými
zrkadlami médiá. Sloboda prejavu
bola podobne ako iné práva
v socializme iba formálnym
zdrapom papiera.
V zmysle spoločenského záujmu
existovala v komunistickom svete
jediná kategória pravdy – pravda
totalitnej moci a vládcov. Vzťah
k slobode prejavu vyplýval zo sa-
motnej podstaty ideológie marxiz-
mu-leninizmu. Tá slobodu tlače
nepovoľovala. Funkcia médií bola
definovaná klasickou Leninovou
triádou – propaganda, organizácia,
agitácia.
V Československu bola počas
rokov 1948 až 1989 systematicky
potláčaná sloboda slova a prejavu
a média plnili funkciu propagan-
distického nástroja vládnucej komu-
nistickej strany. Tá bola najväčším
vydavateľom tlačovín, nej podlie-
hajúci centralizovaný štátny aparát
však mal pod prísnym dohľadom
všetky médiá a cenzuroval ich
výstupy.
Cieľom režimu bolo dosiahnuť,
aby médiá vyvolávali súhlas ľudí
s politikou a ideológiou komunistic-
kej strany. Médiá mali zdôvodniť,
ospravedlniť prax politickej moci
a všetky jej opatrenia ukázať ako
jediné možné a správne. Hoci sa
metódy, ako to dosiahnuť, vzťah
režimu k slobode slova sa počas
celého obdobia nezmenil.
Na ovládnutie médií si režim
vytvoril legislatívne predpoklady.
Zo zákona zoštátnil médiá, záko-
nom 123/1948 o znárodnení poly-
grafických podnikov a zákonom
137/1948 o zoštátnení Českosloven-
ského rozhlasu. Tlačový zákon
184/1950 zase deklaroval, že „posla-
ním tlače je napomáhať budovateľ-
skému úsiliu československého ľudu
a jeho boju za mier a spolupracovať
pri jeho výchove k socializmu“.
Ďalšie dôležité legislatívne pred-
poklady ovládnutia médií a šírenia
propagandy boli zákony prijaté
v 60. rokoch. V roku 1964 vznikli
aj samostatné zákony o Českoslo-
venskom rozhlase – 17/1964 Sb.
a zákon o Československej televízií
– 18/1964 Sb. Nový tlačový zákon
81/1966 Sb. zase explicitne definoval
spôsob kontroly médií aj cenzúru.
Ďalšími predpokladmi boli perso-
nálne čistky a dosadzovanie lojál-
nych kádrov do médií. Na doplnenie
hermeticky uzavretého priestoru
slúžili aj ďalšie cenzúrne inštitúcie,
ktoré sa zúčastňovali na kontrole
a riadení médií – Československé
ústredie knižnej kultúry, ale aj sa-
motná ŠtB, ktorá mala na starosti
cenzúru poštových zásielok a tlačo-
vín zo zahraničia.
––––––––– MÝTUS –––––––––
SOCIALISTICKÝ REŽIM
V ČESKOSLOVENSKU
ZARUČOVAL NÁBOŽENSKÚ
SLOBODU
Režim garantoval náboženskú
slobodu už v Ústave 9. mája z roku
1948, pričom v Ústave ČSSR z roku
1960 v druhej hlave v článku 32 stá-
lo: „Sloboda vyznania je zaručená.
Každý môže vyznávať akúkoľvek
náboženskú vieru, alebo byť bez
vyznania, aj prevádzať náboženské
úkony, pokiaľ to nie je v rozpore
so zákonom“.
Ešte predtým, v prvej hlave
ústavy, v článku 16 ale stálo: „Všetka
kultúrna politika v Československu,
rozvoj vzdelania, výchova a vyučo-
vanie sú vedené v duchu vedeckého
svetonázoru, marxizmu-leninizmu
a v úzkom spojení so životom
a prácou ľudu“.
Keďže v Československu do pádu
komunizmu neexistoval Ústavný
súd, dialektiku týchto dvoch článkov
ústavy mali na starosti komunistickí
mocipáni alebo pracovníci Štátnej
bezpečnosti.
Realita však bola celkom odlišná
ako v Ústave. V rámci tézy o nábo-
ženstve ako „ópiu ľudstva“ boli cirkvi
prenasledované, kňazi boli väznení
a odsudzovaní na vysoké tresty v naj-
ťažších podmienkach do lágrov, akým
bol Jáchymov. Boli rušené cirkevné
rády, cirkevné školy, znemožňovalo
sa vyučovanie náboženstva, bola po-
tláčaná sloboda náboženských médií,
médiá boli cenzurované.
V sedemdesiatych a osemdesia-
tych rokoch sa cirkvi a v prvom rade
katolícka cirkev, najmä v súvislosti
s voľbou Jána Pavla II. za pápeža,
začala veľmi aktivizovať. Začali vy-
chádzať samizdaty, organizovali sa
nočné adorácie mládeže na pútiach,
začalo spravodajstvo Hlasu Ameriky
o rôznych aktivitách cirkvi i štátu
proti cirkvi, začali podpisovky
na obranu prenasledovaných.
Púte mali masovú účasť (na Vele-
hrade sa v roku 1985 zúčastnilo
150 000 veriacich). Podpisovka za
slobodu vyznania dosiahla počet
500 000 podpisov.
Najvýznamnejšou akciou, v ktorej
sa prepojil zápas za cirkevné slo-
body so zápasom za občianske slo-
body sa stala Sviečková manifestácia
24. marca 1988, ktorú organizovali
v prvom rade Ján Čarnogurský
a František Mikloško a stala sa pred-
zvesťou Novembra 1989.
––––––––– MÝTUS –––––––––
AJ V OBDOBÍ VLÁDNUTIA
KOMUNISTICKEJ STRANY
PRED ROKOM 1989
SME MALI DEMOKRACIU
A SLOBODNÉ VOĽBY
„Pred rokom 1989 existovala so-
cialistická demokracia, voľby boli
slobodné a demokratické“ podľa viac
než tretiny respondentov prieskumu
Jedna kandidačná listina, jedna
strana, jeden hlasovací lístok, jeden
kandidát na daný post, ľud voliaci
ako jeden muž. Jedna kandidačná
listina Národného frontu s domi-
nanciou kandidátov Komunistickej
strany Československa, ktorá bola
podľa článku 4 vtedajšej ústavy ve-
dúcou silou v spoločnosti i v štáte.
Hlasovací lístok zväčša voliči vkla-
dali do urny bez úpravy, málokto si
trúfol ísť vo volebnej miestnosti
za plentu.
Hoci zákon de iure umožňoval
kandidatúru viacerých súperov,
de facto k tomu nedochádzalo,
o post sa uchádzal jeden kandidát.
Účasť voličov sa blížila k sto percen-
tám. Kto neprišiel „dobrovoľne“ vo-
liť, bol podozrivý. Tak vyzerali voľby
v totalitnom komunistickom režime
pred rokom 1989. Voľby, ktoré ne-
spĺňali základné atribúty slobodných
volieb v demokratickej spoločnosti.
Fakt, že o voľbách konaných
v Československu v období pred
rokom 1989 nemožno hovoriť ako
o slobodných a demokratických,
potvrdzuje jeden z respondentov
(vek 58 rokov) kvalitatívneho prie-
skumu FOCUS (2018) realizované-
ho formou skupinových diskusií,
a to nasledovne:
„Neboli to vôbec demokratické
voľby. Nemali sme si z čoho
vyberať. Bola jedna vládnuca strana
a dostali sme jeden lístok. A nemali
sme ako teraz, 17 strán a začiarkovať
kandidátov. Jedna vládnuca strana,
ktorú sme museli voliť. To neboli de-
mokratické voľby.“
––––––––– MÝTUS –––––––––
NÁRODNÉ VÝBORY
ZA SOCIALIZMU FUNGOVALI
AKO ORGÁNY SÚČASNÝCH
SAMOSPRÁV OBCÍ, MIEST
A KRAJOV
„Národné výbory za socializmu
fungovali ako orgány samosprávy
v obciach, mestách a krajoch“ podľa
viac než dvoch tretín respondentov
prieskumu agentúry FOCUS z apríla
2018.
Základné princípy, na ktorých by
mala byť v rámci demokratického
decentralizovaného štátu postavená
územná samospráva, definuje Eu-
rópska charta miestnej samosprávy
Rady Európy.
Národné výbory nespĺňali zá-
kladnú definíciu miestnej samo-
správy. Charta definuje v článku 3
miestnu samosprávu ako právo
a spôsobilosť miestnych orgánov
v medziach zákona spravovať a ria-
diť podstatnú časť verejných záleži-
tostí v rámci ich kompetencií a v zá-
ujme miestneho obyvateľstva, pri-
čom toto právo vykonávajú rady ale-
bo zastupiteľstvá, ktorých členovia
sú slobodne volení na základe pria-
meho, rovného a všeobecného vo-
lebného práva tajným hlasovaním,
a ktoré môžu mať k dispozícii im
podriadené výkonné orgány.
Národné výbory počas éry ČSSR
nespĺňali základnú definíciu miest-
nej samosprávy podľa tejto charty.
Nevykonávali originálne samospráv-
ne kompetencie v záujme miestneho
obyvateľstva, ale zastupovali štátnu
moc a konali v mene a v záujme ko-
munistickej strany, ktorá mala ústa-
vou zakotvené postavenie vedúcej
sily spoločnosti. Zástupcovia obča-
nov v národných výboroch neboli
volení v slobodných voľbách.
Národné výbory neboli auto-
nómne. Ohľadom pôsobnosti
územnej samosprávy v článku 4
charta uvádza, že správu verejných
vecí vykonávajú prednostne tie or-
gány, ktoré sú k občanovi najbližšie,
pričom právomoci udelené miest-
nym orgánom sú obyčajne plné
a výlučné. Tieto právomoci nesmie
porušiť ani obmedziť žiaden ústred-
ný či regionálny orgán, s výnimkou
prípadov ustanovených zákonom.
Miestne orgány by mať v medziach
zákona plné právo konať vo všet-
kých veciach, ktoré nie sú vyňaté
z ich pôsobnosti alebo nie sú v pô-
sobnosti iného orgánu.
Ani tento princíp nebol v rámci
hierarchickej štruktúry národných
výborov rešpektovaný, keďže
národné výbory nižších stupňov
podliehali príkazom výborov vyšších
stupňov.
Národné výbory nemali
fiškálnu autonómiu vlastnú
samosprávam. Miestne orgány
by podľa čl. 9 charty mali mať
právo na primerané vlastné
finančné zdroje, s ktorými môžu
voľne disponovať v rámci svojich
právomocí, pričom aspoň časť
finančných zdrojov miestnych orgá-
nov by mala byť odvodená z miest-
nych daní a poplatkov, výšku kto-
rých majú právo určovať v medziach
zákona tieto miestne orgány.
Základom finančného hospodá-
renia národných výborov bol roz-
počet, ktorý si zostavovali ako
súčasť štátneho rozpočtu. Miestne
národné výbory síce mali podľa
zákona právomoc spravovať miestne
poplatky ako svoje rozpočtové príj-
my, avšak druhy poplatkov, ktoré
boli miestne národné výbory povin-
né vyberať, určovala vláda a minister
financií mohol rozhodnúť i to tom,
že jednotlivý poplatok spravujú
ako svoj rozpočtový príjem okresné
alebo krajské národné výbory.
Vláda tiež určovala, kedy a aké
sadzby poplatkov určia národné
výbory. Národné výbory nemali teda
ani skutočnú fiškálnu autonómiu
aká náleží skutočne samosprávnym
orgánom.
Národné výbory neboli samo-
správne. V povojnovom období
až do roku 1990 na našom území
nemožno ani na miestnej a regio-
nálnej úrovni hovoriť o správe vecí
verejných v samosprávnom zmysle,
ale o výkone štátnej moci. O výkone
štátnej moci, ktorú reprezentovala
de facto jedna strana – Komunis-
tická strana Československa, ktorá
mala monopol na moc a vládnutie.
Projekt Búranie mýtov
o socializme a sociálnom štáte
realizuje Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika
s podporou John Templeton Foundation.

Búrame mýty o socializme

Recommandé

Recommandé

Contenu connexe

Plus de Conservative Institute / Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika

Plus de Conservative Institute / Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika (20)

Búrame mýty o socializme