Zborník Š(umenie) I.

Úvod

Milí mladí kamaráti, vážené pani učiteľky!
Prvé moje slová by som rada ozdobila červenou mašľou veľkého ĎAKUJEM. Vrúcne
poďakovanie patrí všetkým vám, ktorí ste našli odvahu a chuť popustiť uzdu fantázie a s perom
v ruke ste nám takto poodhalili kúsok zo svojho srdca, zo svojich myšlienok.

Osobne si myslím, že svet literatúry nemôže veľa povedať ľuďom ľahostajným a spokojným so
svojím životom. Umelecká literatúra od nás ticho, bez zbytočného huriavku, žiada isté
odpútanie sa, odvahu a je pokrmom pre ľudí slobodného, nepoddajného ducha. Mnohokrát je
útočiskom pre tých, ktorým niečo chýba, ktorí niečo hľadajú, poskytuje strechu nad hlavou tým,
ktorí sa možno cítia nešťastní z nesplnených snov, pretože každé písané dielko, v každej próze
a poézii sa tieto sny uskutočniť dajú...

Mnohé práce, ktoré ste zaslali do tejto súťaže, žiarili čistotou a úprimnosťou detského pohľadu.
Nie raz prinútili zamyslieť sa nad tým, či sme my, už trošku väčší do výšky a možno aj do šírky,
na niečo nezabudli. Napríklad aj na to, že malý raj môžeme nájsť i tu, pri Hornáde, že každý
z nás môže nosiť dvojaký diamant v srdci, že cukrík túži byť zjedený, že sny nemusia byť len
o veľkom dome a stálej práci a že i veľkí sa môžu veľa naučiť od menších. V každom prípade,
mnoho literárnych výtvorov sa pri čítaní premenilo na upokojujúci balzam pre dušu i pre srdce.

Verím, že v budúcom ročníku súťaže odvážnych literárnych tvorcov nepoddajného ducha len
a len pribudne, verím, že tajuplný svet literatúry pohltí svojou krásou a hĺbkou viacerých
z vás....veď aj to je jedna z ciest k nesmrteľnosti...

Rada by som poďakovala i pani učiteľkám, ktoré svojich žiakov povzbudili k ich tvorivosti
a venovali svoj čas či už pri usmerňovaní myšlienok, alebo opravovaní samotných literárnych
dielok.

Tretie a zároveň posledné poďakovanie patrí porote, ktorá pozorne a so záujmom prečítala
každý jeden výtvor, každú jednu výpoveď detského srdca. Ich čas, pozornosť a záujem boli pre
túto súťaž veľmi dôležitou súčasťou, bez ktorej by 1. ročník literárnej súťaže Občianskeho
združenia ÚLET ani nemohol jestvovať.

Prajem vám veľa príjemných potuliek literárnym svetom, ešte viac tvorivých nápadov
a - dopísania v budúcom školskom roku.

Alena Štrompová
predseda OZ ÚLET

2

Výsledková listina
I. KATEGÓRIA – POÉZIA
1. Simona Gašincová (8 rokov) Cesta cez mestá ZŠ Laca Novomeského
2. Lenka Štefanková (8 rokov) Sen, ktorý sa mi sníval ZŠ Laca Novomeského
3. Barbora Karoľová (10 rokov) Diamant v srdci ZŠ Mládežnícka, Šaca
Dušan Saxa (3.A) Môj naj sen ZŠ Juhoslovanská

I. KATEGÓRIA – PRÓZA
1. Tomáš Durbák (8 rokov) Diamant v srdci ZŠ Mládežnícka, Šaca
2. Alexandra Guothová (7 rokov) Cesta úspechu ZŠ Laca Novomeského
3. Karin Ghafarová (3.A) Môj naj sen ZŠ Juhoslovanská

II. KATEGÓRIA – POÉZIA
1. Petra Haringová (11 rokov) Škola v budúcnosti ZŠ Polianska
2. Veronika Janovičová (13 rokov) Cesta... ZŠ Mládežnícka, Šaca
3. Klaudia Sedláková Zlou cestou – necestou SZŠ Slobody

II. KATEGÓRIA – PRÓZA
1. Ľudmila Kecerová (14 rokov) Odchod Lit. kl. Vánok, CVČ
Domino
2. Dominika Sýkorová (15 rokov) Diamant v srdci
Cesta Lit. kl. Vánok, CVČ
Domino
3. Andrea Hužvárová (13 rokov) Denník budúcnosti ZŠ Polianska

Zvláštna cena za nápaditosť udelená :
Beáta Hanispalová (11 rokov) Cesta cukríka ZŠ Mládežnícka, Šaca

Čestné uznanie udelené :
Slavo Kačala (VII.A) Môj súkromný raj ZŠ Gemerská

3

Informácie o zborníku
Zborník literárnych prác 1. ročníka literárnej súťaže Občianskeho združenia ÚLET

Vydáva:
Občianske združenie ÚLET
Regionálne stredisko mládeže
Kukučínova 23, Košice

Ilustrácie : Jozef Palaščák

Literárne diela neprešli jazykovou korektúrou, nebol urobený žiaden štylistický zásah, aby sa zachovala
autenticita detských prác.

4

Poézia – 1. kategória

Cesta cez mestá
Naša milá cesta,
vedie len cez mestá.

Keď sa v meste zastavíme,
u deda sa posadíme.

Deda máme veľmi radi,
keď sme s ním, tak nie sme sami.

Keď sa dedo usmeje,
slnko cestu zaleje.

A keď sa mračí,
búrka cestičku nám značí.

Každý z nás je veľmi rád,
že dedo je náš kamarát.

U deda sme týždeň boli,
pochodili hory doly.

V aute sa vždy radi hráme,
na prázdniny spomíname.

Keď už auto zastaví,
mamička nás pobaví.

Simona Gašincová (8 rokov)
ZŠ - Nám. L. Novomeského 2

6


Sen, ktorý sa mi sníval

Môj „naj“ sen bol,
keď predo mnou stál trol.
Ozrutný trolisko a na hlave mal mravenisko.

Mravenisko, v ktorom boli mravce
a počas trolovho boja ich jedli dravce.

Trol mal kyjak a to veľkým
odháňa ním všetky tetky.

Tetky bežia ostošesť,
trol odháňať tetky mal tú česť.

A potom sa môj sen skončill,
lebo mamka ma zobudila, že musím ísť do školy.

Lenka Štefániková (8 rokov)
ZŠ - Nám. L. Novomeského 2

Diamant v srdci

Každý dobrý človek má,
krásne čisté srdce.
V ňom má malý diamant,
čo sa krásne ligoce.

Každého má stále rád,
s každým chce byť kamratát.
Na každého spomína s láskou,
úctou a plným srdcom porozumenia.

Keď raz srdce zastane,
diamant v ňom zostane.
Bude krásny priezračný,
čarovný a zázračný.

Barbora Karoľová ( IV. B)
ZŠ Košice – Šaca

7


Môj naj sen

Mám ja jeden veľký sen,
cestovať ja veľmi chcem.
Precestovať celý svet,
chcem ísť stále na výlet.

Nie však v aute, ani v lietadle,
ale v mojej hlave.
Zo Slovenska do Nemecka,
z Egypta do Grécka.

Pozrieť sa chcem na tučniaka,
aj tam kde stojí pyramída.
A tam kde skáče veľký klokan,
to je naozaj môj veľký sen.

Ešte šťastie, že mám hlavu veľkú,
že zažiť môžem všetko veru.
Mám ja jeden veľký sen,
cestovať ja veľmi chcem.

Dušan Saxa ( 3.A)
ZŠ Juhoslovanská

Diamant v srdci

Diamant v srdiečku
mám ako svoju mamičku.

Mamička je diamantík,
v srdci ju stále nosím

Aj keď moje srdce malé je,
pre dobrých ľudí tam miesto stále je.

8

Za diamant si kúpiš všetko.
No nie dobrú mamičku,
ktorú nosíš vo svojom srdiečku.

Mamičku mám rád,
ako diamant.
Richard Rak (3.A) , ZŠ Juhoslovanská

Môj naj sen – Havko

V postieľke ja zaspávam
a sníček začínam.
Sníček bol o psíčkovi,
ktorý tam mal krásne nohy.

Psíček tam bol sám,
utekal sem-tam.
Smutno, tíško zavíjal,
plačúco tam zažmurkal.

Celý tam bol ufúľaný,
od blata mal celé nohy.
Tíško som sa priblížila,
psovi som sa zapáčila.

Odvtedy sa oňho starám
a psíčkovi granulky dávam.
Zo sníčka sa zobúdzam
a nad sníčkom rozmýšľam.

Petra Balesyová
ZŠ Juhoslovanská

Môj naj sen

Snívajú sa mi sny šťastné,
ba i nešťastné.
Kto ich nájde,
nech ich nájde

9

V jednom sníčku
sníva sa mi o šteniatku,

o šteniatku a psíčkovi.
Šteniatko aj psíka, vidím ich tam oboch.

Ale čo to uch och,
šteniatko sa prevalí.
Čo to stváraš šteniatko?
Budeš špinavé ako prasiatko!

Viera Žihlavníková ( 3.A)
ZŠ – Juhoslovanská 2

10


Škola v budúcnosti

V týždni tri dni školy stačí,
všetko máme v počítačí,
aktovky už zahodíme,
notebookmi ich nahradíme.

Úlohu si rýchlo spravím,
e-mailom ju odošlem.
Pán učiteľ ma pochváli,
že tak dobre všetko viem.

Computer je priateľ náš,
školu nám uľahčí,
internetom spojí nás,
s kamarátmi v Aši.

Nebyť v škole, všetko vedieť,
to je naša značka
a učenie cez počítač,
to je pre nás hračka.

Petra Haringová (11 rokov)
ZŠ Podolianska, Košice

12


Cesta...

Každá cesta niekam vedie,
každá smer má celkom iný.
Každá vie, kto po nej prejde,
a to z akej je hliny.

Môže cesta utiecť z miesta?
Iba keby nohy mala,
s nimi by hneď utekala.
Nazad by sa nevracala.

Prečo by tam mala zostať?
Nik sa o ňu nestará.
Nechce zase výprask dostať,
na to je už pristará.

A čo s cestou života?
Tú nehodnotí žiadna porota.
Sám človek strojcom svojho šťastia je,
podľa toho ktorou cestou sa vyberie.

Existuje aj cesta do neba?
Možno áno, možno nie.
Zatiaľ nám ju tu netreba,
veď si žijeme spokojne.

Veronika Janičová (13 rokov)
ZŠ Košice - Šaca, Mládežnícka 3

13


Na ceste nezastav!
Kráčaj dňom aj nocou,
nenechaj tu batoh s mocou!

Choď, kde ťa nohy zavedú,
nech tvoje sny nikdy nevädnú.

Nezabudni zdravie, šťastie,
nech tvoja túžba stále rastie.

Všetku odvahu pozbieraj,
dokráčaj rýchlo do cieľa.

Keď už budeš tam,
nezabudni sa raz vrátiť k nám.

Klaudia Sedláková
SZŠ Slobody, Košice

14


Cestička k domovu

Cestička k domovu vedie k nám cez horu,
k domčeku malému s oblokmi do dvoru.

Pri dverách stojí malá lavička,
k nej vedie tá moja cestička.

Dlho som cestičkou domov nekráčal,
dávno si v potôčku nôžky nezmáčal.

Potôčik s lúčkou navôkol i hájik maličký,
no to čo ma najviac láka,
je objatie mojej mamičky.

Pre toto objatie kus sveta by som kráčal,
cestičkou k domovu v nejdenom potôčku
nôžky by som zmáčal.

Na nebi mi tú cestičku ukážu hviezdičky,
lebo i ony vedia, že väčšia než celý vesmír,
je láska mojej mamičky.

René Herber (11 rokov)
ZŠ Košice - Šaca, Mládežnícka 3

15


Môj najlepší sen

Večer, keď sa zotmelo,
slniečko sa schovalo.
Na oblohu mesiac vplával
a na celý svet sa usmial.

Moje očká unavené
privreli sa samé
a ja som sa ocitla
pri rozprávkovej bráne.

Pýtate sa, kto tam býval?
Vy to neviete?
No skúste hádať,
snáď to uhádnete.

Býval v krásnom paláci,
samých sluhov mal,
nikdy nič nerobil,
iba sa zabával.

Tancovala som celú noc,
páčilo sa mi to moc a moc.
Tento nádherný bál
mi pripravil krásny kráľ.

Núkal mi všelijaké dobroty,
maškrty, cukríky i torty,
no nestihla som povedať, čo chcem,
lebo zrazu bol preč môj najlepší sen.

Veronika Eperješiová (11 rokov)
ZŠ Železiarska 4, Košice

16


Zlou cestou – necestou

Lákal farebný ho svet,
myslel, že lepšieho niet.

Nevedel kam ide,
a že z cesty zíde.
Nemal ani cieľ,
ale to on nevedel.

Mal by späť ísť, ale nechce,
myseľ, srdce sa mu moce.

Všetko dávno stratil,
aj keď by sa vrátil,
telo mu však káže,
aby spolu prekonali cesty tiaže.

Zabudol, že cesta zlá je,
že čo má v krvi sa s ním hraje,
že s ním to pekne zamávalo
a životu odkývalo.

Klaudia Sedláková
SZŠ Slobody 1, Košice

17


Sen

Sníval sa mi taký sen,
o škole kdesi v budúcnosti.
Školy tam slúžia ako múzeum,
nemusia do nich chodiť žiaci.

Chceš múdrym z dejepisu byť?
Stačí zhltnúť cukrík žltý.
Zemepis, prírodopis, sloh?
Modrý cukrík maj na pamäti.

Matika už viac nie je postrachom,
vedia ju malí, ba i veľkí,
cukríky zelené si dať
a vieš už všetky násobilky.

Ach, to by boli životy,
celý deň lietať na bicykli
a večer kvôli poriadku –
- cudziu reč mať na tanieri.

No, zvoní budík. Sen sa dosníval
a ja zas ťahám školskú tašku,
učiť sa muí každý sám
a cukríky mám iba v sáčku.

Evka Vágašiová (11 rokov)
ZŠ Polianska, Košice

18


Ópiová cesta

Bol si v tej ópiovej krajine,
óch, a vôbec netrpel si,
keď si sníval s drogou
a tento svet skazený nevnímal si!

Ako ti dobre bolo, keď nič vedieť a vidieť nemusel si.
Dnes skončili tie časy, tie časy,
v ktorých nič nevidel si.

Už nebude,
už bolo.
Už dosníval si.

Tam hore v ópiovom nebi si bol kráľ,
kto by to povedal, že si sa len hral.

Aké ťažké je spadnúť.
Časom stále v samote chradnúť a
droga ti je pán!

Droga ti je bratom.
Ako ti je teraz?
Komu lásku dáš?
Už nikoho nemáš.
Už nikoho nepoznáš.

Konečne vieš, že máš na výber.
Je te výber správny?
Máš inú cestu?
Máš iný smer?

Je ti ľúto za tým hladom?
Tak ostaň žiť!
Za drogou svetlo zhasni
a opäť začni žiť!
Opäť začni triezvo snívať,
bez drogy si život užívať.

Dominika Kovácsová (13 rokov)
SZŠ Dneperská 1, Košice
19


Diamant v srdci

Vy ste tí ľudia,
ktorí pomáhajú,
zlých ľudí súdia
a svet ochraňujú.

Svet len ničíte,
vám jedno to je,
vy nič nerobíte,
kým leto nepríde.

Skúste len rozmýšľať,
čím svetu pomôžete,
hneď začnite konať,
kým neuspejete.

Poznáte tú radu,
ktorá znamená,
pomôžte svetu
a bude veľká premena.

Diamant v srdci človek má,
keď život ľúbi,
keď prírode pomáha.

Diamant v srdci človek má,
čo nielen v lete po prírode sa túla,
lež každú chvíľu skúma,
niečo nové vymýšľa.

Michal Zvara (12 rokov)

20


Cesta snom
Svetlo v izbe zhasínam,
teplou perinou sa prikrývam.
Oči sklápajú sa,
sen za snom na viečka mi prichádza.

Obrázok za obrázkom vymieňa sa,
vždy však v školskej lavici zastaví sa...

Strnulo sedím na stoličke
a očkom bojazlivým pokukujem po učke.
Keď svoje meno započujem,
váhavým krokom k tabuli vykračujem.

Pred tabuľou sa už zatrasiem,
sám neviem, či to zvládnem...
Ja ale odvahu naberám
a pevným hlasom odpovedám.

Jednotku v žiackej očami pohládzam
a s úsmevom sa prebúdzam...
Na stolíku budík zvoní...
Bóže, zasa do tej školy!

Tomáš Georgiev (12 rokov)

21


Cesta...
Aká je to cesta?
Dlhá ako z mesta.
Cesta krátkym životom,
aká bude? O tom, potom.

Cesta nie je až tak dlhá,
každému z nás ináč trvá.
Niekomu sa ťahá, vlečie,
inému sťa voda tečie.

Od čoho to zaleží?
Nie, kto ako rýchlo beží.
Lež kto, ako život žije,
tak mu cesta ubehuje.

Komu slnko stále svieti,
tomu cesta rýchlo letí.
Kto sa mračí, bedáka,
tou cestou sa iba fláka.

Snaž sa stále usmievať,
cesta zbehne nevieš jak.
Na konci, tej našej cesty,
zrátajú sa naše resty.

Silvia Čurošová
ZŠ Železiarska 4

22


Cesta

Od obchodu smerom hore,
tiahne sa pás cesty novej.
Je to cesta celkom čierna,
zdá sa mi byť celkom dobrá.

Keď sa po nej bicyklujem,
ani si len nespomeniem,
že v nej bolo zopár dierok
ešte minulý pondelok.

Teraz je už cesta celá,
a na mňa sa len usmieva,
keď ja idem po nej dole
a brzdím len pri obchode.

Matúš Kundrát
ZŠ Železiarska 4

23


Cesta...životom
Aká len môže byť?
Ako dlhá niť
sladkých myšlienok,
alebo rieky divoký tok?

Na ceste životom
každý je najprv dieťaťom.
Sú to prvé kroky, slová,
čo skúšame zas a znova.

A ďalší krok životom:
„Hurá, ja som prvákom!“
Idem cestou ďalej:
„Som šiestak, som frajer!“

Cesta životom má aj zastávky
ako sú v škole prestávky.
A vtedy treba premýšľať:
„Čo na tú „cestu“ si len vziať?“

Môj dedko nám dobre radí:
„Majte sa vy stále radi,
na tvári, keď úsmev máš,
prekážky ľahšie zdolávaš.“

„Život sú nielen starosti.
On je naberač skúseností.
Poctivo ži a pracuj,
raduj sa, spievaj, tancuj!“

Keď tak myslíš na Spasiteľa,
cítiš v sebe sily veľa,
ako cestu života v sebe spoznávať
a za to mu chceš ďakovať.

Adriána Kramarčíková (12 rokov)
ZŠ Staničná 13

24


Ona a On
Ja v detstve som spoznala Títo dvaja mladí ľudia
jedno výnimočné dievča. sú si veľmi podobní.
Z toho dievčaťa je ale dnes No on je zlý, ona je dobrá
jedna výnimočná slečna. a tým sú zasa odlišní.

Je výnimočná svojou štedrosťou, Snáď ich najväčší znak spoločný
dobrotou a svojím smiechom, je, že obaja majú diamant v srdci skrytý.
každodennou múdrosťou No ona čistý, lesklý, nevinný.
a občasným malým hriechom. A on pichľavými hranami do srdca vrytý.

Jej srdce je čisté nevinné, Ľudmila Velikaničová ( 14 rokov )
dokáže veľmi milovať. ZŠ Tomášikova 31
A pre jej rozkošný pohľad
ju musí mať každý rád.

Ona na prvý pohľad vyzerá
ako dievča úplne obyčajné,
lež ten, čo smie sa do jeho srdca pozerať,
uvidí dievča jedinečné.

Tiež spoznala som dávnejšie
jedného chlapca zvláštneho.
A hoci nebol ideál,
mala som ho za najlepšieho.

Z jeho očí vyžaroval
pohľad plný jasu.
No slová, čo z úst vypovedal,
kazili mu krásu.

Bol k cudzím ľuďom odmeraný,
vždy nakrátko zaľúbený.
Kamarátmi bol skazený
a v učení nedôsledný.

Však je to chlapec mojich snov.
Aj napriek jeho mladým chybám
a aj s tou zlou povahou
stále ho ešte rada mám.

25

Próza – 1. kategória

Diamant v srdci

Bol krásny, slnečný deň a v diaľke som počul vtáčí spev. Po skorom, ale veselom prebudení sa
moje očká upierali na dvere a s radosťou som čakal, kedy sa otvoria a ja uvidím moju mamičku.
A už to tu bolo! Vošla s krásnym batôžkom, ktorý sa volal Jakubko. Bolo to najkrajšie bábätko
na svete. Bol to môj malý braček. A to vám poviem, že bol naozaj malý. Jeho nôžka sa zmestila
do mojej dlane. Očká mal ako dve trnky, ktoré akoby stále niečo hľadali. Bol to naozajstný malý
chlapček. Stále iba spinkal a papal. Na môj hlas už reagoval. Veľmi som sa tešil z toho, že doma
je prevaha chlapov. A takto dni ubiehali. Môj malý batôžtek rástol a my sme sa tešili. Mamka sa
vrtela iba okolo neho. Zo začiatku som to vôbec nechápal. No po čase som si to uvedomil
a začal som pomáhať. No naše šťastie sa skoro vytratilo. Znovu bol krásny a slnečný deň
a v diaľke bolo počuť vtáčí spev. No nezdal sa mi taký veselý. Zrazu sme boli smutní. Nevedel
som, ako rozosmiať tvár mojej mamičky. Ona sa však snažila usmiať na mňa aj cez slzy.
Myslím si, že diamant v srdci je naša dušička. Aj keď doma už nemáme ten krásny a voňavý
batôžtek, diamant po ňom nám ostal. Dlho som nemal krásny a slnečný deň, ale verím, že keď
sa jedného dňa zobudím, tak tu bude. To je koniec skutočného príbehu.

Tomáš Durbák (8 rokov)
ZŠ Mládežnícka 3

Cesta úspechu

Ja som straka. Straka ako taká. Všetci o mne vravia, že som všetečná. Do všetkého stále
strkám nos. Veď ja nemám nos, ale zobák. Stále poletujem a všetko sledujem. Musím byť
informovaná. Aj keď v tomto meste to naozaj nie je problémom. Tu sa totiž nič nedeje.
Milujem mesto. Lietam tam aspoň raz do týždňa. V meste je stále na čo pozerať. Všetko sa
hýbe, všetko sa stále mení: autá, ľudia, obchody. Sú tu samé stromy. Všetci sú tu akísi
spomalení. Ako vlk Tĺk. Ten je taký nemožný a ťarbavý, že nechytí ani spiaceho zajaca. Myslí
si, že ten zajac je rovnaký tĺk ako on. Keď beží, fučí ako stará lokomotíva. Čo to je? Ja o vlkovi
a vlk za dverami, teda pod stromom. Nikomu v lese takto hlasno muzika v bruchu nevyhráva.
„Ahoj, vlčko. Tak čo, si hladný?“
„To si ty straka? 4o zas táraš?“
„Len som chcela vedieť, či ideš zase žobrať k medveďovi o zvyšky z obeda.“
„Keď chceš vedieť, idem si pýtať radu.“
Kto sa chce dnes dobre mať, musí začať podnikať. Robiť taxikára alebo si otvoriť obchod. Tak
budeme mať obchod. Ešte si musíš na podnikanie niekoho nájsť. Pomôže mi s tým líška
Šibalka. Tak za ňou už bežím.
„Ahoj líška, budeme spolu podnikať ako ľudia v meste.“
„V meste som nebola, iba tu v dedine a v dedine ľudia gazdujú, niečo pestujú alebo chovajú
sliepky.“

27

„My budeme pestovať pšenicu.“
„Ktorú polovicu si vyberieš hornú alebo dolnú?“
„Chcem dolnú polovicu.“
„Dobre, ja budem mať hornú polovicu a môžeme začať sadiť.“
Keď obilie dozrelo, prišla som sa pozrieť. Vlk si zobral dolnú polovicu stonky a líška horný
klas. Keď prišiel vlk domov a začal ochutnávať dolnú časť, zhnusil sa. Veď to by nikto nejedol.
Takže bolo jasné, že vlk má to zlé a líška dobré.
Tak to končí. Vlk Tĺk je hlúpy a líška Šibalka každého stále prekabáti.

Alexandra Guothová (7 rokov)
ZŠ Nám. L. Novomeského 2

Cesta

„Bývame v Poprade. O týždeň pocestujeme do Talianska. Ideme tam prvý krát. A pôjdeme tam
autobusom. Mamka mi povedala, že tam budú bazény, more a šmýkačky. Ale už je večer tak
idem spať “ povedala Zuzka a ľahla si do postele. Na druhý deň Zuzka vyskočila z postele
o 06.30 a skríkla: „Mami, ocko, už len 6 dní, ja sa tak teším!“ Zuzka sa nevedela dočkať, a tak
rozmýšľala ako si skráti ten dlhý čas. Poprosila ocka, aby ju ešte v ten deň zobral do parku. Tam
mu rozprávala ako bude plávať, opaľovať sa, šmýkať sa a hádam si nájde aj kamarátky. Keď
prišli z prechádzky večera už bola na stole. A tak sa to opakovalo až do dňa, kedy jej mamka
dovolila pobaliť všetky potrebné veci. Samozrejme, nabalila si aj také, ktoré vôbec nebude
potrebovať. „Zuzanka, kam to chceš všetko zobrať a načo ti to bude? Však tam budeme iba
týždeň“, poznamenala mamka. Konečne sa Zuzka pobalila a rýchlo si ľahla do postele, lebo sa
nevedela dočkať, kedy už bude sedieť v autobuse. Na druhý deň vstala prvá a išla rýchlo
zobudiť rodičov. „Mami, oci, vstávajte, cestujeme.“ Mamka nabalila veci do ruksaka, aby mali
v autobuse čo jesť a pomaly vyrazili k nástupišťu. Zuzka sa už nevedela dočkať kedy si sadne
a bude sledovať dlhú cestu. Tešila sa na pozorovanie prírody. Počas cesty mali prestávky, kde sa
mohli občerstviť. Dlhá cesta ju tak unavila, až zaspala. Ráno, keď otvorila oči, skríkla: „Mami
už sme pri mori?“ Keď zazrela z okna more bola veľmi šťastná. „To je krása, to je nádherná
cesta!“ A naozaj. Videla cez okno presne to, čo jej mamka povedala. Ubytovali sa v hoteli. Stále
chodili plávať. Týždeň jej ubehol a už sa tešila domov. Bol to pre ňu pekný zážitok.

Diana Hlaváčová ( 8 rokov )

28


Môj naj sen
Bol prekrásny večer a vonku žiarili hviezdy na nebi. Pri pohľade na ne som pomaly zaspávala.
Keď som úplne zaspala, prisnil sa mi zaujímavý sen. Zrazu som sa ocitla pri krištáľovo čistom
mori. Vedľa mňa stáli moji rodičia s bratom. Všetci sme pozorovali prírodu a zvieratá. Naraz
okolo mňa prebehol malý krab so svojou krabiou rodinkou. Na pláži boli palmy a veľa piesku.
Ja s mamkou sme zbierali mušle. Ocko s bratom chytali rybky. Poobede priplávala k brehu
veľká loď. Všetci sme sa na ňu pozerali a obdivovali sme ju. Potom sme na ňu nastúpili
a vybrali sa na ostrov. Tam sme ochutnávali rôzne jedlá a nápoje. Zabávali sme sa na tancoch
domorodcov. Napokon sme si aj my zatancovali. Mamka tancovala s ockom a ja s bratom.
Naučili sme sa ich tance a spoznali ich zvyky. Pomaly sa začalo stmievať. Pobrali sme sa spať.
Mali sme krásne zážitky. Všetci sme zaspávali pri šume mora. Rodičia na nás dávali veľký
pozor. Odrazu som pred sebou videla nejakú postavu. Bola to moja mamka. Zobúdzala ma, bol
čas ísť do školy. Tak sa môj najkrajší sen skončil.

Viktória Červená ( 8 rokov)

Môj naj sen

Môj najkrajší sen je taký, aby som bola fotografom. Tak by som mohol ísť do všetkých kútov
sveta. Napríklad do Ázie, Antarktídy alebo do Afriky. Mohol by som pozorovať správanie iných
ľudí, ich zvyky a pritom poznávať ako žijú. Nakukol by som im do kuchyne, čo dobré varia
a pečú. Nazrel do spálne na akých posteliach spávajú. Obzrel by som si aj hosťovskú izbu, aby
som vedel ako si vážia svojich hostí. Určite by som poobdivoval aj krásy prírody a zvieratá
každého svetadielu.
Potom sa však spamätám. Však som len druhák. Musím ešte veľa na sebe pracovať, aby sa môj
sen stal skutočnosťou.

Samuel Kafka ( 8 rokov )

29


Diamant v srdci
Raz, jeden pekný deň, som išla na návštevu k tete Evičke Mišíkovej. Mala som veľkú radosť.
Teta Mišíková pracuje ako zdravotná sestra. Jej syn sa volá Peter a je študent. Jej manžel sa volá
tiež Peter Mišík, je milý a pritom aj smiešny. Teta Evička je veľmi milá a starostlivá, nie je
lakomá. Keď ju poprosíme o radu, tak nám vždy pomôže alebo poradí. A nielen nám, ale aj
iným. Tak preto hovorím, že má diamant v srdci. Ešte som jej to nepovedala, ale raz jej to určite
poviem.

Nela Gondová ( 8 rokov)

Môj najčudnejší sen!

Hovorte si čo chcete, ale to čo sa stalo sa nevyrovná ničomu.
Porozprávam Vám to.
Videla som ako sa hašterili kačka s rakom. Bolo mi to čudné, veď kto kedy videl zvieratá
rozprávať. Pretrela som si oči a zrazu – bum, pochopila som, že to bol iba sen.
Preto to bolo také čudné.

Klárka Krupárová ( 8 rokov)

30


Cesta do Chorvátska
Minulé leto sme boli v Chorvátsku. Cestovali sme so sesternicou Ľubkou a bratrancami
Dankom a Samkom. Keď sme boli na tobogáne, robili sme vláčik. Potom sme spadli do vody
a zaliala nás vlna. Páčilo sa nám to. Neskôr smesi ľahli na piesok a smiali sme sa. Smiali sme sa
preto, že nás zalievali vlny. Po okúpaní v mori sme sa šli naobedovať. Na obed bola kapustnica
a krupicová kaša. Oddychovali sme. Nasledujúci deň sme šli opäť na pláž. Videla som tam
mušle. Niekoľko som si ich vzala. Výborne sme si oddýchli. Vrátili sme sa domov a zistila som,
že jedna mušľa sa mi cestou zlomila. Pokúšali sme sa ju zlepiť. Nepodarilo sa. Je mi to veľmi
ľúto, ale keď pôjdeme opäť na dovolenku do Chorvátska, nájdem si ďalšiu.

Tereza Sára Smolová ( 8 rokov)

Môj naj sen

Raz sa mi snívalo, že som vzlietla. Stúpala som vyššie a vyššie. Už som bola nad oblakmi, až
som sa dostala do vesmíru. Stretla som tam ZEM a ona sa mi sťažovala, že ju ľudia znečisťujú
odpadkami, autami a plynmi. A ja som jej povedala, že ju budem chrániť.
Chcem, aby sa to naozaj stalo.

Alexandra Ďorková ( 8 rokov)

31


Cesta do Chorvátska

Miško so svojím mladším bračekom Samkom sa už nevedeli dočkať letných prázdnin. Už len
dva dni zostávali do konca školského roka. Samko bude práve v ten deň oslavovať narodeniny.
Mama mu sľúbila, že k narodeninám si môže vybrať miesto, kam pôju cez prázdniny. Ocko
s maminým darčekom súhlasil a dodal, že tieto prázdniny budú podľa Samka. A tak Samko
povedal, že pôjdu do Chorvátska. Veľmi sa tešil, kedy už vyrazia. Asi o týždeň sa začali chystať
na cestu. Mamka Samkovi a Miškovi urobila miesto v aute na zadnom sedadle. Dala im tam
spacáak, aby mohli počas cesty spať, pretože budú cestovať aj v noci. A už vyrazili. Obidvaja sa
pekne hrali a hádali rôzne hádanky. Potom sa najedli a išli sa uložiť spať. Ráno sa zobudili
a naraňajkovali sa. Potom sa pozerali von oknom. Miško videl, ako cez cestu prebehla srnka.
„Mám šťastie, že som ju nezrazil“ povedal ocko. Potom si trochu poležali. Asi o pol hodiny
zastavili na benzínovej stanici, tam natankovali. Potom si sadli do auta a pokračovali v ceste.
Samko sa opýtal mamy, koľko dní bude trvať cesta. „Budeme tam už zajtra ráno“ povedala
mama. Potom sa dve hodiny rozprávali, čo tam budú robiť a hrali sa hru. Bol podvečer, keď
Miško povedal, že je unavený. Ľahol si a o chvíľu už spal. Samko sa už nevedel dočkať, kedy
uvidí po prvýkrát pláž a more. Ráno, keď sa zobudili, už boli na mieste. More sa Samkovi veľmi
páčilo a hneď utekal k vode. Zdalo sa mu, že je veľmi, ale naozaj veľmi veľké, presne také, ako
to čítal v knihách. Bol šťastný, že si vybral práve takýto darček k narodeninám. Keď sa vrátili
domov, Samko povedal, že to boli jeho najkrajšie prázdniny v živote.

Dávid Stráňai ( 8 rokov)

Diamant v srdci
Mať diamant v srdci je to najkrajšie. Taký diamant má v srdiečku aj moja mamka. Pomáha jej
to žiť v láske a dobrote a mne to pomáha tiež veľmi a veľmi ju mať rada.
Taká mamka, to je poklad sveta. No našťastie nie je sama. Dopĺňa to môj ocko, ktorého mám
tiež veľmi rada.
A takisto mám rada aj svoju sestru, ktorá má síce iba tri rôčky, ale je veľmi zlatá.
Diamanty v srdci má celá naša rodina.

Ivana Tresová ( 10 rokov)
ZŠ Železiarska, Košice

32


Zima (Cesta)
Zima, to je krásne ročné obdobie. Ale aj jar, leto a jeseň. No zima je najkrajšia. Prečo?
Lebo napadnú hory snehu a snehu, všetko zamrzne. Z neho si môžeme urobiť aj vlastné mesto.
A nazvali by sme ho Snehové mesto. V tom meste by bolo veľa snehuliakov, s ktorými by sme
sa hrali na sánkovačku, lyžovačku a guľovačku. Hrali by sme sa s nimi bez prestania. Boli by to
naši najlepší kamaráti. Na zamrznutých jazerách by sme spolu hrali hokej. Nezabudnime ani na
Vianoce, keď každé dieťa dostane darček. A potom ešte Vianočná večera, na ktorej si
pochutíme. Najkrajší je vianočný stromček. Aj snehuliaci by mali svoj stromček. A spolu by
sme privítali Nový rok.

Matúš Ďurovič ( 8 rokov)

Môj naj sen

Večer som išla spať a zdalo sa mi, že som uvidela na stoličke zlatú vílu. Tá víla, sa ma
opýtala: „Chceš, aby som ti niečo splnila?“ Odpovedala som: „Chcem, aby si mi urobila domáce
úlohy a ešte, aby sme boli veľmi a veľmi bohatí.“ A víla mi to splnila.
Každý deň mi robila domáce úlohy a mali sme veľa peňazí. Ale raz mi zlatá víla povedala:
„Splnila som ti všetky sny, ktoré si chcela?“ A ja som odpovedala: „Ešte jeden sen si mi
nesplnila“. „A aký je to sen?“ spýtala sa víla. „Chcem ísť s tebou do vášho sveta, chcem vidieť,
či tá krajina, v ktorej žiješ je veľmi pekná.“ „Tak poď so mnou,“ povedala víla. Rozprestrela
krídla a odletela so mnou do svojej krajiny.
Zrazu som sa zobudila z toho krásneho sna a zistila som, že som v posteli. No stále som snívala
o tej zlatej víle, aj s otvorenými očami.

Alica Kramarčíková ( 10 rokov )

Môj naj sen
Všetko sa to začalo v sobotu večer. Celý deň sme s ockom pracovali na záhrade.
Hrabali, nosili, kopali a okrem toho sme sa s bratom naháňali a hrali futbal. Keď sme sa večer
vrátili domov hneď som si išiel ľahnúť. No ale bol som taký unavený, že som nemohol zaspať.
Rozmýšľal som o filme, ktorý sa mi veľmi páčil, lebo v ňom ukazovali more, krásnu prírodu na
ostrovoch a morské živočíchy. Ani neviem, ako som zaspal.
A začal sa môj naj sen. Ocitol som sa na letisku v čakárni. Bola tam aj celá moja rodina.
Čakali sme tam dosť dlho a preto sme hrali hru: meno, mesto, zviera, vec. Sledovali sme

33

lietadlá, ktoré pristávali alebo odlietali. Na letisku vyzerali ako veľké stroje, ale keď odštartovali
a strácali sa na oblohe, boli ako menšie vtáky a nakoniec malé bodky. Keď sme išli nastupovať

do lietadla, tak som sa stratil. Videl som nejaké auto ktoré za sebou ťahalo malé vlečky, na
ktorých boli poukladané kufre. No našťastie ma našli policajti a pýtali sa ma do akého lietadla
som si mal nastúpiť. Keď som im to povedal, tak ma do toho lietadla odprevadili, a tu už bola
panika, lebo ma rodičia hľadali. Nakoniec sme šťastne odleteli.
Sadol som si k jednému pánovi, ktorý lúšti krížovku. Raz sa ma opýtal, či neviem, ktoré je
hlavné mesto Kanady. Ja som mu povedal, že sa ešte zemepis neučím, preto som mu nevedel
poradiť. Keď sme leteli nad oblakmi, vyzeralo to, ako keby pod nami boli chumáče vaty. Veľmi
sa mi páčil pohľad na krajinu. Ocko zistil, že pilot lietadla je jeho kamarát. Letuška nás
odprevadila do kabíny. V kabíne to bolo veľmi zaujímave. Všade boli budíky, svetielka a veľa
prístrojov. Pred pristátim sa v palubnom rozhlase ozvalo: „všetci cestujúci sa pripútajte,
pristávame.“ Keď sme začali klesať, bál som sa že spadneme. Šťastne sme pristáli, vystúpili
z lietadla a prestúpili sme na autobus, ktorý nás mal odviesť do hotela.
Cestou nám sprievodkyňa v autobuse porozprávala niečo o súčastnosti a dejinách ostrova.
Cesta trvala pol hodinu. Vystúpili sme z autobusu a išli sa ubytovať. Vstupná hala hotela bola
celá sklenená a bolo tam veľa veľkých zelených kvetov, hlavne krásne palmy. O chvíľu nás
zavolala sprievodkyňa, a tak sme vošli do miestnosti. V miestnosti môj ocko vypisoval nejaké
papiere. Potom sme išli na recepciu, kde nám odovzdali kľúče. Na izbe sme hneď všetko
s bratom preskúmali, kým rodičia vybalili kufre. Každý mal vlastnú posteľ a vlastnú lampu.
V jedálni na stole sme mali prichystaný obed. Boli tam samé dobroty, hlavne veľa ovocia.
Najedli sme sa a odišli na izbu prezliecť sa do plaviek.
Prišli sme na pláž a na zlatistom, horúcom piesku sme rozložili lehátka. Natreli sme sa
opaľovacím krémom a hľadali sme po pláži mušle. Nazbierali sme 18 mušlí. Potom sme si išli
zaplávať do mora. More bolo také čisté, že bolo vidieť až na dno. V mori plávali malé rybky.
Pokúšal som sa ich chytiť, ale boli také rýchle, že sa nedali rukami nijako vyloviť. Ale chytil
som malú, ktorú som položil do vedierka s vodou. Ešte som sa vykúpal v mori a odišli sme na
hotel. Na izbe sme hrali karty. O 18:00 sme išli na večeru do jedálne. Po večeri sme sa išli
prejsť do mesta. V tomto meste sme ešte neboli, preto sme sa všade obzerali. Večer sme prišli
na hotel.
Ráno som sa zobudil a pozrel som sa von oknom. Mali sme výhľad na prístav, a preto som
videl čajky, ktoré sedeli na lodiach. Po raňajkách sme prišli na kúpalisko, ktoré bolo hneď pri
hoteli. Ja som skákal do bazéna a brat sa učil plávať. Od tej vody sme boli veľmi hladní. Obed
nám veľmi chutil. Popoludní sme sa išli prejsť do starej časti mesta. V meste sme si kúpili
vysušenú morskú hviezdicu a náramok na pamiatku. Z mesta sme hneď išli na večeru. Po večery
sme išli spať. Takto prebehlo aj ďalších päť dní.
Šiesty deň nebol vôbec obyčajný. Na raňajkách nebol ani čaj ani džús, ale iba čistá voda.
Keď sme prišli na pláž, v mori plávali medúzy. Nemohli sme plávať, a preto sme sa rozhodli, že
pôjdeme na plavbu loďou. V prístave sme chvíľu čakali, kým príde naša loď. O chvíľu
zakotvila, a hneď sme nastúpili na palubu. Pri plavbe na palube fúkal silný vietor, až mi odfúkol
moju obľúbenú šiltovku s lietadielkom. Hladina mora sa nádherne trblietala. Sýtomodrá voda
bola čistá a videli sme plávať ryby aj pod hladinou. Za loďou sa voda penila, a bola biela ako

34

sneh. Vo vode som videl plávať delfíny, ktoré skákali vedľa lode a môj ocko povedal, že sú to
lietajúce ryby. Asi po hodine plavby sa loď otočila a plávala smerom k ostrovu. V diaľke sme
videli plávať veľkú zaoceánsku loď a veľa plachetníc. Po plavbe loďou som bol taký unavený,
že na izbe som si ľahol na posteľ a zaspal som. Na obed ma zobudila mamka.

Popoludní sme išli na tobogán k moru. Prvýkrát som sa na tobogáne bál šmyknúť, ale keď
som to viackrát vyskúšal, strach ustúpil. Na tobogáne sme vystrájali celé poobedie. Našťastie
všetko dobre dopadlo, a nik si neublížil, hoci sme skúšali rôzne odvážne kúsky. Prišiel čas
večere. Po večeri sme si išli oddýchnuť.
Ráno sme sa vybrali na veľký lov. Dostali sme povolenie na lov rýb. Požičali sme si malý čln
a vyrazili ako veľkí lovci. Okrem niekoľkých malých rýb sme ulovili aj kraba a malého
morského ježka, ktorých sme nakoniec vrátili do mora. Po chutnom obede sme išli na
prechádzku na
veľký kopec za mestom. Na kopci stál malý chudobný drevený domček,
v ktorom žili mnísi pustovníci. Nemohli sme s nimi komunikovať, lebo práve sa modlili. Kým
sme zišli z kopca a prešli celé mesto k nášmu hotelu, tak sme aj zmeškali večeru. Boli sme
hladní, a preto sme išli do reštaurácie a ochutnali ich špeciality.
Celú noc som prespal ako batoľa a ránom mi rodičia museli priniesť raňajky na izbu. Po
výborných raňajkách sme si išli zaplávať do bazénu. Netrvalo dlho, a už sme boli na obede. Na
prechádzke nám ocko povedal, že má pre nás veľké prekvapenie. Boli sme veľmi zvedaví a celí
nedočkaví. Zrazu sme zabočili do múzea. V múzeu boli vypchaté rôzne morské ryby
a živočíchy. Najviac sa mi páčila ryba, ktorá sa volala kosatka. Bola dlhá, veľká a čierno –biela.
Boli tam rôzne ryby, ale nevedel som prečítať ich názvy. Ak som chcel prečítať a zapamätať si
ich názov, zrazu bol nečitateľný.
Keď sme sa vracali do hotela, rozprávali sme sa o novom pláne na ďalší deň. Chceli sme
navštíviť veľké morské akvárium. Vo výťahu zrazu začal z ničoho nič zvoniť zvonček a počul
som volať moje meno. Najskôr sme sa vyľakali čo sa stalo. Vtom som otvoril oči a zistil, že to
zvoní môj budík a pri posteli ma budí moja mama. Cez okno som zbadal slnečné lúče, a vtedy
som pochopil, že s krásnym ránom môj sen odišiel a opäť ma čaká škola a ďalší obyčajný deň.

Dávid Rodziňák ( 3. B)
ZŠ Juhoslovanská 2

Môj naj sen

Mojou najtajnejšou túžbou a snom bolo mať malého psíka. Ten sen sa mi splnil jedného dňa.
Ocko prišiel domov a spýtal sa ma tu najkrajšiu otázku, ktorú som počula len v mojich snoch.
„Nechcela by si psíka?“ A ja som s radosťou odpovedala: „Áno!“ Nakoniec aj s dlhým
prehováraním mamky, ho konečne priniesol k nám domov. Bolo to malé roztomilé šteniatko,
ktoré sa skôr podobalo huňatej guľôčke. Teraz je už s nami 4 roky a nedali by sme ho za nič na
svete preč. Za tento splnený sen môžem ďakovať len ockovi. Ocko, ďakujem ti, že si mi splnil
môj veľký sen.

35

Patrícia Sceransková ( 3.A)
ZŠ Juhoslovanská, Košice


Môj naj sen

Zo všetkých snov si najviac prajem, aby som dostala malého zajačika. Mal by krásnu bielu srsť
s čiernymi fľakmi. No priala by som si takého čo nehryzie. Od kamarátok viem, ako treba
zajaca chovať. Pravidelne by som mu čistila klietku. Každý deň, by som mu do misky sypala
granule, mrkvu a do druhej vodu. Dúfam, že by sa skamarátil aj s mojim škrečkom Alexom.
S radosťou a potešením by som sa o neho starala a len cez voľný čas by som sa s ním hrala.

Sabína Lorincová (3.A)

Cesta
Ahoj, volám sa Tatianka. Môj otecko Roman a mamička Alžbetka. Chodím do 4. A. Triedy
a moja základná škola je Dánska 27. Každý z triedy sa so mnou chce priateliť. Len jedna Alenka
nie. Stále po mne kričí, aj keď nespravím nič zlé. Snažím sa s ňou spriateliť, ale nejde to. Po
rokoch sa odsťahovala. Bolo mi napriek všetkému smutno. Keď som bola ôsmačka nikto k nám
do triedy prišiel. Veľmi som si s Alenkou rozumela. Po chvíli som zistila, kto to vlastne je.
A vysvetlenie? Bolo to iba veľké bludisko.

Laura Hoľanová ( 3.A)

Môj naj sen

Už od malička som túžila mať maličkého psíka. Teraz Vám napíšem ako sa splnil môj najväčší
sen.
Minulého roku cez letné prázdniny sme dostali pozvanie k ockovému kamarátovi. Je to pekná
dedinka pri vodnej nádrži. Prvé čo som zbadala na dvore, boli maličké šteniatka, bolo ich asi
šesť. Jedno z nich ku mne hneď pribehlo, obľúbila som si ho. Celý deň bolo pri mne, kde ja som
išla, aj ona išla za mnou. Zaspalo pri mne. Teta súhlasila, že to malé šteniatko môže byť moje,
ale musím počkať niekoľko týždňov. A nastal môj vytúžený deň. Teta zavolala, že si môžem
prísť po psíka.
A tak sa mi splnil môj najväčší sen, mať psíka a som jej dala meno Lesi.

Emília Sokolová ( 3.A)
ZŠ Juhoslovanská

36


Môj naj sen

Mám jeden zvláštny sen. Sníva sa mi, keď sa zamyslím.
Môj naj sen je, keď vidím pred sebou azúrové more, keď ležím na piesku a pozerám ako zapadá
slnko.
Môj naj sen je, keď cítim slanú vodu, ktorá vôkol mňa žblnká.
Môj naj sen je, keď sa ponorím a nájdem prekrásnu mušľu, keď sa o mňa obtrie rybka.
Môj naj sen je, keď postavím krásny pieskový hrad. Ležím a počúvam ako čajky škriekajú. Môj
naj sen je, keď vidím ako delfín vyskakuje z mora.
Je to „môj“ sen, môj najkrajší sen, sen, ktorý snívam a dúfam, že raz sa mi splní.

Diamant v srdci
Jedného dňa mi spolužiak povedal, že zostrojil takého robota, ktorý mal srdce zo zlata. Urobil
všetko, čo od neho chcel. Vo vnútri toho srdca bol diamant. Všetci o tom vedeli. A práve to
veľmi lákalo zlodejov, že srdce je... Veď viete, aké je. Dozvedeli sa to aj zlodeji z blízkej
väznice. Jeden zlodej, Juraj Chlpatý, z nej ušiel. Našiel môjho spolužiaka, sledoval ho a keď bol
v škole, využil chvíľu, aby ho navštívil doma v prázdnom byte. Tam našiel robota a srdce zo
zlata s diamantom mu ukradol. Miesto neho mu vložil studený kameň. Spolužiak prišiel domov
a hneď vycítil, že niečo nie je v poriadku. Uvidel robota a vydýchol si. Robot bol doma, ale keď
ho spustil, začal ho biť. Musel ho rýchlo vypnúť. Otvoril ho a zistil, prečo sa jeho robot takto
správal. Srdce mal z kameňa. Rýchlo pozháňal nové zlato a diamant a urobil mu nové srdce.
Robot bol opäť dobrý. Zas robil to, čo mu prikázal. Vedel, že teraz ho musí lepšie strážiť.
Nakoniec nám to všetko v škole vyrozprával.

Branislav Genčúr ( 8 rokov )

37


Môj naj sen
Krásne, čistučké, nablýskané autíčko stojí pred obchodným domom. Prichádza jeho pán. Ó,
konečne, už otvára ten novučičký zázrak! „Pip-pip!“ Nasadá a odštartuje za sprievodu
závistlivých pohľadov. Prichádza pred školu. Zastavuje. „Tut-túuut!“ To signalizuje mňa.
Akoby náhodou sa rozprávam v hlúčiku mojich kamarátov.
„Čaute, už musím...“ Bežím, otváram dvere a s pýchou elegantne nastupujem. Za sebou však
začujem: „Fíha, to je ale bomba!“ S otcom si vymeníme sprisahanecké pohľady a pľasneme si
ruky na znak víťazstva. Podarilo sa! Ešte spravíme kolečko okolo školy. Len tak, aby sa
nepovedalo...
Máme čas. Počkáme, kým mama neskončí v práci. Aj ju chceme zviditeľniť. Čas si krátime
malým výletom za mesto. Páni! Ten môj otec letí ako pirát. Takto nezvykne jazdiť!
Dnes naozaj nie je vo svojej koži! Po očku sledujem tachometer. Ručička sa pohybuje raz sem –
raz tam. Našťastie sme došli zdraví na prvú pumpu. Tankujeme. Otec frajersky stojí vedľa
a pozoruje vedľajšie autá. Každý uznanlivo pokyvuje hlavou.
Ó, nie! Ó, to už hej! Sprisahanecky na seba žmurkáme.
Je čas. Zastavujeme na parkovisku pred maminým úradom.
Aj tam zožneme slávu.
„Marek, vstávaj, je čas!“ – akoby zo záhrobia počujem mamin hlas. Ešte nie, ešte chvíľku...
Odrazu vstanem a rýchlosťou vetra bežím k oknu.
Je tam. Ako vždy, aj teraz stojí pred blokom náš staručký „Bavorák“, ktorý si otec vždy otvára
so slovami: „Ešte nám poslúžiš, starký!“ Úsmev mi zmrzol na perách. Zase sa budeme zakrádať
pomedzi všelijaké autá, keď otec príde po mňa pred školu. A ostatní kamoši sú takí frajeri!

Marek Herman (12 rokov)
SZŠ Dneperská 1

Diamant v srdci
Ľudia, ktorí sa nad slovným spojením diamant v srdci zamyslia, zistia, že to pre nich znamená
nejaký veľký skutok. Veľakrát zabúdame na ľudí, ktorí pomáhajú iným každodenne. Sú to
napríklad darcovia krvi, ľudia, ktorí sa starajú o postihnutých a veľa iných príkladov, na ktoré sa
často zabúda. Zachrániť niekomu život sa podarí len málokomu a darovať krv, tú tiež môžu
darovať len zdraví ľudia. Avšak, starať sa a pomáhať iným ľuďom môže každý človek na tejto
Zemi. Často, keď prechádzame okolo nemocnice, mali by sme sa trošku zamyslieť nad tým, ako
iní, ľudia pomáhajú tým druhým. A to je aj môj príbeh.
Jedného dňa sa chlapec menom Emil prechádzal okolo blízkej nemocnice. Ako každé
popoludnie, ani teraz nebol sám. Mal okolo seba svojich dobrých kamarátov. Keď sa tak
prechádzali okolo mestského parku, uvideli chlapca, ktorý smutne hľadel do zeme. Nikto sa
naňho nepozrel, ale Emil a jeho kamaráti sa pri ňom pozastavili. Chlapec vyzeral veľmi
zvláštne, nemal vlasy, bol veľmi bledý a chudý. Aj šaty mu viseli na chudučkých ramenách.
Nevyzeral chudobne, práve naopak. Chlapcom to bolo divné, pretože si mysleli, že za peniaze si
40

kúpiš všetko. Najstarší z kamarátov sa milo prihovoril k neznámemu chlapcovi: „Prečo tu sedíš
tak sám?“ a on mu na to: „Nemám nijakých kamarátov a aj tí, ktorí sa so mnou kamarátili, ma
teraz neznášajú.“ Emilovi a ostatným ho bolo ľúto. Navrhli mu, aby sa s nimi kamarátil.
Chlapec súhlasil, a tak sa rozprávali až do večera. Pýtali sa ho na rôzne filmy, hudbu, hercov...
Pri rozhovore zistili, že je veľmi chorý. Chlapec sa volal Jonatan, ale jeho prezývka bola Joy.
Keď sa bližšie spoznali, Emil zistil, že Joy má zákernú chorobu, leukémiu. Takto sa stretávali
každý deň po škole a kamaráti nosili Joyovi sladkosti, počúvali spoločne hudbu a robili veľa
rôznych aktivít. S Joyom si chlapci užili veľa zábavy. Keď Joy zistil, akí môžu byť ľudia dobrí,
vybral sa s Emilom do mesta. Spočiatku na Joya ľudia len pozerali, ako keby bol nejaké veľké
zviera v Zoo. Keď chodili do mesta a medzi ľudí častejšie, všetci okoloidúci si na Joya zvykli.
Po troch mesiacoch sa Joy vyliečil, no s Emilom a jeho partou sa kamarátili naďalej. Chlapci ani
nepomysleli na to, že Joy je chorý, hoci sa chorým často otáčali chrbtom.
Takto Emil a jeho kamaráti zistili, že aj chorí nemusia byť zlí kamaráti, ale práve naopak. Emil,
Joy a jeho kamaráti sa stali nerozlučnými priateľmi. Od tejto chvíle sa Emil a jeho kamaráti
neotočia chrbtom ani jednému chorému človeku.

Soňa Sedlačková (12 rokov)
SZŠ Dneperská 1

Môj naj sen
Môj najkrajší sen bol asi ten, že som bola na pláži plnej slnka, piesku.
Bolo tam krásne priezračné more, slnko svietilo celý deň, mala som nádherný dom, v ktorom
som žila s rodinou. V dome bolo veľa veľkých izieb, bol tam bazén, spálne, kuchyne, hala, ....
Ten dom bol obrovský. Palmy, na ktorých rástli kokosy. Stromy, na ktorých rástli citrusy ako
napríklad citróny, pomaranče. Jazierko, v ktorom plávalo plno rôznofarebných rybičiek. Jachta,
na ktorej sa dalo plaviť po mori. Pieskové hrady, fontány, sochy, záhrady s kvetmi, .... Stromy
a sady, v ktorých spievalo veľa vtáčikov. Obrovské more, v ktorom sa dalo chytať veľa rýb.
Takéto niečo je asi nemožné, ale sen to bol pekný. Veľmi by som si priala, aby sa takýto stal
skutočnosťou. Veď nie každý z nás má možnosť zobudiť sa a počuť šum mora a užívať si slnko.

Zuzana Kundrátová ( 12 rokov )

41


Záhadné stretnutie s UFO
Jedného večera cez prázdniny som pozerala strašidelný film o vlkolakoch. Bolo to také
strašidelné, že som občas zvýskla. Keď bola reklama, išla som sa napiť do kuchyne. Keď som
tak pila, počula som nejaké zvuky v detskej izbe. Išla som sa pozrieť čo sa deje, bála som sa.
Volala som do izby a videla som nejaké svetielka, myslela som si, že je to môj brat a robí zo
mňa srandičku. Ale môj brat bol u susedky. Potom ma napadlo, že je to UFO, ale pomyslela
som si, že UFO nemôže existovať. Zapla som svetlo a videla som čudesných človiečikov. Boli
celí tmavo zelení, mali tykadlá, iný nos ako my ľudia, na rukách mali štyri palce a na palcoch
ako keby otlaky, oči im žiarili a nohy mali trojprstové.
Keď som išla bližšie, škrabla som sa o stôl. Pristúpil ku mne jeden mimozemšťan a dal svoju
ruku ku rane a zažiarila. Dal preč ruku od rany a rana bola preč. Ale povedal, že musia ísť preč,
lebo sa nebudú môcť vrátiť na Jupiter. Dobre, povedala som im, ale než pôjdete, dám Vám
niečo na pamiatku. UFO súhlasilo. Dala som im hrnček, príbor, plyšovú hračku a naše jedlo.
Poďakovali sa a dali mi tiež niečo. Dali mi prívesok. Sľúbila som, že ho budem ochraňovať.
Keď už isšli na materskú loď, zakývali my a ja tiež. Keď boli preč, išla som dopozerať film.
Sľúbila som si, že na UFO nikdy nezabudnem!

Romana Trojčáková (6.A)
ZŠ-Gemerská 2

Môj naj sen
Mojím najväčším snom je, aby som mala nádherného veľkého hnedého koňa.
Starala by som sa o neho deň čo deň.
Chodila by som s ním na prechádzky.
Dávala by som mu čerstvú zelenú trávičku a vodu.
Voda by bola čistá a žiarivá ako slnko.
Veľmi by som ho chcela česať, ošetrovať, robiť mu copíky.
Pri mne by sa cítil ako v siedmom nebi.
Bolo by to super.
A preto je to môj naj sen.

Mária Galisová ( 11 rokov )
ZŠ Železiarska

42


Denník budúcnosti
27.12.2153
Dnešný deň bol veľmi zaujímavý, ale aj trochu chladný – bolo iba päťdesiat stupňov
Celsiových. Dostala som megabajt a to len za to, že som si uložila myšlienkové súbory.
4.1.2154
Dnešok bol hrozný! Alexander Bonaparte sa mi vysmieval, že nemám nainštalovanú kameru
v oku, no a čo, povedali by ste si, veď to nemá každý. Je to asi také, ako keby ste na začiatku
dvadsiateho prvého storočia nemali počítač. Chcela by som vedieť, aké to bolo, keď žiaci písali
do zošitov modrým perom a museli sa učiť pravopis. Miesto megabajtov a bajtov dostávali akési
známky.
13.1.2154
Dnešný deň bol veľmi zábavný a zároveň som toho veľa zistila. Vieš, denníček, prečo? Dnes
nám totiž pán učiteľ prezradil, koľko má rokov. Vyzerá na deväťdesiat, ale má už sto dvadsať.
Prezradil nám, prečo tak dobre vyzerá. Vraj má polovicu orgánov transplantovaných a podstúpil
iba dvanásť plastických operácií. A prečo to bolo smiešne? Lebo takmer všetky orgány má od
žien a vraj veľmi múdrych žien. Asi preto má IQ päťsto tridsať...
8.2.2154
Vôbec sa nedivím, že dnešný deň nebol až taký dobrý. Zabudla som si doma všetky cédéčka
a môj notbúk sa mi nezmestil do vrecka. Anita sa mi preto smiala. Ona si totiž nikdy nič
nezabudne, zvlášť nie veci do školy.
10.20.2154
Hrôza! Dnes som musela ísť do školy spoločným lietadlom. Viete si predstaviť ako dlho trvá
cesta zo Slovenska do najbližšej školy v Anglicku? Tá biomasa veľmi smrdela, a tak mi celá
uniforma zapáchala, ale aspoň som nebola zo siedmej triedy sama – aj Leona zapáchala. Ostatní
sa smiali, zapchávali nosy, ale nesmiali sa len mne, tak to bolo o niečo lepšie.
16.2.2154
Dnešok je veľmi významný deň! Naučila som sa posledný svetový jazyk – latinčinu! Som rada,
že po mesiaci driny patrím k tým, čo už ovládajú všetky jazyky.
30.6.2154
Konečne som skončila školu! Vyštudovala som geomagnetofyzikálnu chémiu. Sľubujem si, že
budem robiť všetko preto, aby som zistila, ako vznikla Zem...

Andrea Hužvárová (13 rokov)
ZŠ Polianska

43


Jeden deň z môjho denníčka budúcnosti
Ako som len chaoticky prežila tento ďalší umelý deň! Dnes som pred školou videla, ako
robotníci vonku zakrývajú stromy do obrovských akýchsi sáčkov, lebo vraj príliš mnoho ľudí je
na ne alergických. Ako len dlho som nevidela živé zviera! Všetky sú na okraji vyhynutia a tam,
kde ich možno vidieť, je potrebné za to zaplatiť. Čo by som len dala za malého chrobáčika alebo
pavúčika, aj keď sa mi dosť protiví...
Keď som šla zo školy domov, jeden z nekonečne dlhých eskalátorov sa zasekol a polovica
mesta sa na hodinu zasekla s ním. Videla som dokonca jedného človeka, čo šiel pešo! Chudák,
asi sa ešte nezobudil do tridsiateho storočia... Ale mám aj dobrú správu: otec si kúpil nový
P.T.L.S., teda úplne nový, najmodernejší pomocno transportovací laserový systém. Je to taký,
čo ťa nielen prenesie, ale je tam aj WAP, aj prenosné cukríky, mobil. Deka, zvláštny stan,
hodinky a teraz sa podržte – aj nový letoplán, akási nová odroda auta. Je to letoplán ZX57OMK.
Je to bomba, lebo váži asi ako komár a jazdí len z toho, čo mu povieš. Napríklad, keď mu
povieš niečo na päť písmen, ide päť hodín v kuse. A ďalšia dobrá správa: tento rok naša škola
letí do Japonska, presnejšie do Tokia. Bude to zaujímavé, len neviem, či si zoženiem včas super
ultra mega prístroj na zmenšovanie a zväčšovanie vecí, aby som sa mohla pobaliť. Ešte nie je až
taký dostupný. Teraz sa podržte: toho roku ideme do Školy vo vesmíre na Mars. Síce aj na
Venuši to ušlo, ale počula som, že na Marse majú perfektný zážehový tobogán.
Len smola, že sa mi práve dnes pokazil môj lunárno – tichý tlmič. Práve teraz, keď ho najviac
potrebujem k nerušenému presunu. Nepôjdem predsa pešo ako ten človek, nechcem, aby ma
videli kamaráti...

Veronika Leghartová (13 rokov)
ZŠ Polianska

44


Diamant v srdci
Diamantmi v srdciach sú pre každého jeho rodičia a blízki.
Sú deti, ktoré rodiny nemajú a vyrastajú v detských domovoch, kde sa o ne starajú opatrovatelia.
Majú síce možnosť, že si ich niekto adoptuje, ale tá je dosť malá. Asi by si potom uvedomili
svoje správanie a prestali by s tým. Rodičia, ktorí sa o svoje deti starajú, si to nezaslúžia. Veď,
až keď o niečo, čo je v našom živote samozrejmosťou, prídeme, zistíme, aké to bolo pre nás
dôležité.
Bohatí ľudia, ktorí by prišli o peniaze, by boli ochotní sa aj zabiť, ale peniaze nie sú všetko.
Mohli by ich radšej venovať charite alebo detským domovom.
Mojimi diamantmi v srdci sú moji rodičia a môj brat. Keď od nich odídem čo i len na deň-dva,
je mi smutno. Keď raz odídem z domu a budem žiť svoj život, určite ich z neho nevylúčim.
Budem ich navštevovať a chodiť si po radu, ako ďalej kráčať životom. Oni mi určite podajú
pomocnú ruku. Keď budú starší a bude sa treba o nich postarať, dám im tú ruku ja, aby som im
odplatila to, čo mi dali oni v detstve. Určite ich nenechám bez pomoci.
Ľudia, ktorí si svojich rodičov, blízkych, priateľov nevážia, mali by si toto prečítať a určite by si
uvedomili, čo je v živote najcennejšie.

Zuzka Tóthová (12 rokov)
ZŠ Železiarska

45


Škola budúcnosti
Čo vy na to? To by bola škola, keby každý z nás mal vlastného robota, ktorý by za nás písal
úlohy a dochádzka do školy by bola dvakrát do týždňa!
Miesto tabúľ by sme v triede mali obrovskú LCD obrazovku na celú stenu a mali by sme
virtuálnych učiteľov. Každý žiak by mal svoj vlastný ohraničený kútik, kde by bol notebook,
internet budúcnosti, kancelárska polohovateľná stolička, multifunkčné zariadenie a supervideo
mobil. Domáce úlohy by neboli a miesto známok by sme dostávali peniaze – virty, ktorými by
sa dalo nakupovať iba v obchode pre žiakov. Tento obchod by mal názov Žiakomarket. Peniaze
by sa dostávali podľa toho, akú známku by žiak dostal: jednotka – 10 virtov, dvojka – 8 virtov,
trojka - 6 virtov, štvorka – 4 virty, pätorka - virty (za to, že bude žiak vedieť aspoň nadpis toho,
čo sa mali naučiť).
Prejdime späť k výzoru školy. Každá trieda by mala v určitý čas vyhradené vlastné futbalové,
volejbalové a basketbalové ihrisko. Samozrejme by jej bol k dispozícii aj bazén na plávanie
a vodné pólo a menší bazén s vírivkou. Tenisové kurty a minigolf by boli tiež samozrejmosťou.
To by bol život! Na niečo som zabudol: na trvanie hodín a prestávok! Teda: prestávka by bola
raz taká dlhá ako hodina a veľká prestávka by mohla trvať 60 minút.
Písať by som mohol ešte veľmi dlho, ale nechcem zbytočne míňať papier a drahocenný čas. Asi
si miesto toho zahrám počítačovú hru. A keď nad tým tak uvažujem, poviem vám pravdu, som
rád, že chodím do normálnej obyčajnej školy a na tú v budúcnosti ešte nie som pripravený.

Dávid Hanko (11 rokov)
ZŠ Polianska

Môj súkromný raj
Hukot morí a oceánov – to je raj pre rybárov. Každý z nás má svoj domov, kde sa rád vracia
a prežíva krásne chvíle.
Mojou obľúbenou riekou je Hornád. Nachádza sa pod dedinou Kysak. Je to raj pre každého, no
hlavne pre rybárov. Hornád sa kľukatí a na ľavej strane vytvára zátoku. Z pravej strany sa hadí
malý potôčik. V týchto miestach žije veľa rýb – jalce, pstruhy. Na týchto miestach som strávil
nespočetné množstvo hodín. Pozoroval som krásu prírody. Na vysokých stromoch sa černejú
hniezda rôznych vtákov. Najpočetnejšie sú straky a sojky. Svojim škrekotom oživujú tiché
brehy. Sem – tam sa objaví myšia rodinka a občas sa sem zatúla líška. Aj ony patria do oázy
ticha.
Moria? Oceány? Samozrejme nádhera! Ale mne stačí aj posedenie pri Hornáde.

Slavo Kačala (VII. A)
ZŠ Gemerská 2

46


Škola budúcnosti – čriepky z pera piatakov
...Aká je to škola? Je to škola ako tá naša. Učitelia sú rovnakí, aj žiaci sa podobajú tým
dnešným. Hodiny sú rovnako dlhé ako dnes, prestávky rovnako krátke a zábavné. A predsa je
v tejto škole pár odlišných vecí. Sú to holografické lavice a stoličky, namiesto kníh a zošitov má
každý žiak počítač. Cezeň sa učí novú látku, na ňom si robí úlohy a rieši rôzne problémy.
Domáce úlohy sú veci neznáme, veď žiaci sa všetko naučia v škole. Nepíšu sa diktáty, namiesto
nich cvičenia zvané „slovkáty“, kde ale i a y neexistujú...
Radovan Tomčo

...Každý žiak musí mať povinne internet, kameru a mikrofón. Ráno o 9.00 vstaneš, sadneš si ku
počítaču, zapneš internetový program svojej školy. Nájdeš si svoju triedu, predmet i učiteľa. Na
jeho príkaz sa samozrejme zapne hologramová tabuľka. Do jej projektoru sa vkladá minikarta,
kde sa nahráva výuka. Testy sa robia v rôznych programoch napr. Diktáty v Microsoft Word,
ale projekty zasa v Microsoft Power Point XP...
Igor Marga

...Nebudú žiadne ťažké tašky plné kníh, namiesto nich ľahký počítač. V ňom budú uložené
všetky knihy potrebné v tom ročníku. Zošity tiež nebudú, lebo sa bude písať špeciálnym perom
priamo na displej. Všetko, čo napíšeme, si budeme môcť uložiť a kedykoľvek pozrieť, prečítať,
ba i vymazať. Ani žiacke knižky nebudeme potrebovať, rodičia si budú môcť známky pozrieť
cez internet. Na tabuľu v triede sa bude písať podobne ako na displej špeciálnymi kriedoperami.
Sedieť budeme v kresielkach s voliteľnou výškou nastavenia...
Lenka Želinská

...Do školy sa vôbec nemusí chodiť. No chodí, ale len virtuálne. To znamená, že v škole sa
pohybujú len hologramy, ktoré riadia žiaci doma pri počítačoch a v pohode sa učia. A pani
učiteľky to isté. No jasné, že sa neučia, ale vyučujú. Ale je tu aj druhá možnosť pre tých, čo sa
radi pohybujú: ísť do školy peši prechádzkovým tempom a učiť sa „naživo“. Trochu čerstvého
vzduchu nezaškodí...
Maroš Pekárik

...Chcel by som školu kúzelnú ako mal Harry Potter. Na hodinách by sme sa učili kúzliť.
Pomocou kúziel by sme sa premiestňovali v čase: do starého Egypta na dejepise, na zemepise
zase do ďalekých krajín a hôr, na prírodopise na safari v Afrike. Používali by sme na to lietajúce
rýchlomety...
Ján Hanušovský

...Vchod do školy by sme otvárali kódom. Namiesto schodov výťahy. Každý žiak má svoju
skrinku a otvára ju kartou. Aj trieda sa otvára kartou. V triede je klimatizácia, na chodbách
automaty na nápoje a jedlo. Všetko je obklopené množstvom zelene...

47

Nikola Jaleková

...Keď sa skončí školský rok, roboti – učitelia nám priložia k hlave skener a zistia, čo sme sa cez
rok naučili. Zhodnotia to a dajú nám vysvedčenie aké si zaslúžime. Na vysvedčení sú iba tri
známky. Jednotka je hodnotená slovom – vie všetko, trojka je dobrý, ale má ešte čo zlepšiť,
pätorka – musí si učivo zopakovať cez prázdniny. Po vyučovaní sa roboty premenia na lietadlá
a odvezú nás domov. Samootváracie dvere sa konečne zatvoria. Riaditeľ – robot vypne
ostatných a zapne alarm. Potom sa vypne sám s uloží sa na letný spánok...
Martin Hužvár

...Do školy sa vchádza hlavným vchodom. Všetky budovy sú spojené sklenenými chodbami.
Každý žiak má kartu s menom, pomocou ktorej sa dostane až do svojej triedy. Tú istú kartu
použije ešte niekoľkokrát: otvorí ňou šatňu, použije ju pri výbere obeda – prejde pomocou nej
cez turniket do jedálne. Každý žiak má svoj osobný počítač, preto žiadne knihy do školy nenosí.
V celej škole sú kamery, lebo aj v budúcnosti sa môžu nájsť výtržníci.
Daniel Szaniszló

Žiaci 5. roč. (11 rokov)
ZŠ Polianska, Košice 1

Najkrajší kút v šírom svete
Kráčame lesnou cestičkou pod korunami starých smrekov. Odrazu sa stromy rozostúpia, a pred
nimi zažiari ligotavá hladina jazera. Odrážajú sa v nej lúče slnka. Štrbské pleso nám predvádza
jednu zo svojich denných kreácií.
Pomaly sa približujeme. Akoby zhypnotizovaní jeho ligotom, nevieme odtrhnúť zrak. Voda je
krištáľovo čistá. Na dne vidíme kamienky, prekĺzne sa rybka. Dotknem sa vody, ponorím ruku.
Voda je studená i kamienky na dne. Len balvany na brehoch sú teplé, zohrialo ich letné slnko.
Nad plesom sa vypínajú pyšné tatranské štíty. Končiare sú pokryté snehom. Chcela by som sa
aj ich dotknúť, ale sú priďaleko. Zaletím k nim aspoň pohľadom. Aké asi sú? Drsné či hladké,
teplé či studené? Ale to je ich tajomstvo. Jazero strážia lesy, ktoré sa ako múry pyšne týčia po
jeho okraji.
Ó, krásne Slovensko, ty moje rodisko. Vzduch je voňavý, vlhký. Veď i on patrí k jazeru.
Vysoko nad lesom plachtí nádherný orloj, skoro sa štítov dotýka. Lúči sa s posledným slnečným
jasom. Stmieva sa. Jazero stráca svoj krištáľový lesk. Vtáctvo sa utíšilo. Lesom zavládlo ticho.
Opúšťam i ja tento čarovný výtvor matky Prírody.

Zuzana Fleiserová (VI. A)
ZŠ Gemerská 2, Košice

48


V poslednej chvíli
- Po troch rokoch príprav som tu hore, vo vesmíre. A budem to ja, Joe Crying, a len ja, ktorý sa
bude prvý dotýkať hviezdy. Hviezdy AN 5738/4c. Budem víťaz. Všetci, čo tam prídu po mne,
budú už len druhí. Mohol som ísť von s priateľmi, ale ja som nešiel len preto, aby som sa teraz
mohol pozerať na planéty, asteroidy...
Tá zdržanlivosť sa mi vyplatila. Takéto veci sa udejú len raz za život. So Zemou ma nespája
nič... Už len Abigail. Ona je to jediné, čo okrem AN 5738/4c milujem. A verte mi, hanbím sa za
to. Je to však silnejšie ako ja. Prečo musela plakať, keď som odchádzal, prečo to musí byť
posledná spomienka na ňu? Nemohla na mňa zabudnúť, ako sa o to pokúšam ja?
–––––––––––
„Joe, tak ako to zvládaš? Máme pre teba zlú správu. Ehm, musíš sa vrátiť domov. AN 5738/4c
sa začína zväčšovať. Stáva sa nekontrolovateľnou...“
- Už pri prvých slovách som vycítil niečo zlé z hlasu kapitána v riadiacom stredisku. Ale až toto
som neočakával. Zopár slov zničili celý môj svet, kariéru. Historici nebudú písať moje meno do
kníh. V školách sa nebude o mne učiť. Moje ideály sú preč. Tá drina bola nanič...
–––––––––––
- Po troch dňoch som sa dostal do stavu, keď mi bolo už všetko jedno a musím sa priznať, že pri
živote ma držala už len spomienka na Abigail. Človek trénovaný na rôzne psychické vypätia by
to mal zvládať oveľa lepšie, ale ja som to neuniesol. Príliš som sa upriamil na jeden cieľ, ktorý
už nikdy nezdolám. Neuvidím hviezdu...
V tie dni som si v duchu kládol rôzne otázky. Všetky ale mali spoločný základ: Je túžba viac
ako láska? Smieme my ľudia vôbec obetovať lásku pre túžbu? Raníme najbližšieho človeka pre
niečo také, ako je obyčajná malicherná túžba...
A zrazu som si uvedomil, že ja som trpel menej. Abigail zažívala najväčšie trápenia, nie ja.
Trpím pre svoj nesplnený sen. Abigail je nešťastná, lebo som ju zanechal na Zemi a ona ma
ľúbi. A má ma vôbec ešte rada? Vtedy som prišiel na to, že už vôbec nie som nešťastný z toho,
že už nikdy neuvidím AN 5738/4c. Teraz som sa obával toho, že sa už nedotknem svojej
Abigail...
–––––––––––
V poslednej chvíli si zahanbený uvedomoval, že to, za čím sa pachtil celé roky, nemá ani
zďaleka takú cenu, ako Abigail a ich spoločný život. Vracal sa cestou späť, aby zachránil to, po
čom ľudia túžia celé stáročia – lásku. A on si ju pre vesmír takmer premrhal...

Matúš Buza (13 rokov)
ZŠ Tomášikova 31

49


Cesta vlakom, cesta životom
Život je ako cesta vlakom. Vlakom, ktorý je len jeden.

V ňom sa odohráva to krásne, smutné aj to, na čo neradi spomíname.
Je to osud, osud určený dopredu, ktorý nedokážeme ovplyvniť.
V tom vlaku prechádzame cez tunely, ktoré nám naháňajú strach, lebo sú tmavé, prázdne
a smutné. V takej chvíli sa nám na chvíľočku zastaví srdce z napätia, čo bude potom, keď
z tunela vyjdeme. No vieme, že vedľa nás sedí človek, ktorý nás v tej najťažšej chvíli chytí za
ruku. Vtedy sa srdce upokojí, lebo si uvedomíme, že nás niekto má rád.
No máme aj strach z toho, že nikdy nevieme, kedy vystúpi z vlaku a už sa nevráti ten, kto vedľa
nás sedel.
Preto počas celej našej cesty, počas celého nášho života si ceňme toho, kto nás má úprimne rád,
ceňme si každú jednu minútu prežitú s ním, lebo netušíme, kto si prisadne vedľa nás na jeho
miesto. A netušíme ani to, koľko sa ich vedľa nás vystrieda.
Aj my sa v tom vlaku vezieme a tiež netušíme, kedy budeme musieť opustiť toho, na kom nám
záleží.

Zuzana Balázsová (15 rokov)
ZŠ Tomášikova 31

Cesta životom
Slovo cesta má mnoho významov. Jedným z nich je aj cesta životom. Keď sa človek narodí, je
bezbranný a nevie, aká cesta ho čaká. Začína robiť prvé kroky, hovoriť prvé slová, chodí do
škôlky a učí sa poznávať celý svet.
Neskôr, keď zvládne prvé základné veci, je múdrejší, začína chodiť do školy. Vtedy si začne
uvedomovať, že život nie je len hra. Uvedomí si, že cesta má aj prekážky, ktoré je potrebné
zvládnuť. Čím viac človek rastie, tým viac prekážok na ceste životom musí prekonávať. Keď už
má pätnásť – šestnásť, prídu prvé lásky a cesta je čoraz ťažšia a ťažšia.
Keď skončí strednú či vysokú školu, začne si hľadať prácu a svoje miesto v spoločnosti. Stretne
niekoho, s kým si rozumie a ich cesty sa skrížia a z dvoch ciest je zrazu jedna, z ktorej môžu
prameniť ďalšie cesty ich detí. Deti začnú rásť a rodičia starnúť. Starí rodičia majú radosť zo
svojich detí a ich úspešných ciest. No vedia aj to, že raz opustia tento svet a ich cesta životom
skončí.
Nie je to až také tragické, lebo v ďalších cestách osudov ich deti žujú.
Každá cesta má zmysel. A môžeme povedať aj to, že cesta životom je najkrajšia zo všetkých
ciest.

50

Dominika Dzubajová (11 rokov)
ZŠ Košice-Šaca, Mládežnícka 3


Môj naj sen
Každý z nás vie snívať svoj sen. Hovorí sa, že sny, ktoré sa nám snívajú sú čierno-biele. Ja to
s istotou neviem povedať, no čo viem povedať s istotou je, že sny, ktoré snívam niekedy aj
s otvorenými očami sú také farebné a skutočné, ako je farebný a skutočný svet okolo nás.
Môj sen, ktorý sa mi dosť často premieta v mojej mysli, je sen o peknej modro-žltej krosovej
motorke s veľkými drapákmi na kolesách. Už teraz mám peknú motorku, volá sa Stella. Áno,
práve s ňou súvisia moje motokrosové sny. No tak ako každý, kto sníva svoj farebný sen, i ja vo
svojom si predstavujem niečo, po čom túžim, čo je lepšie a krajšie než to, čo už mám. Vo
svojom sne sa dosť často preháňam po náročnej krosovej dráhe v peknej prírode na svojej
modro-žltej motorke. Za slnečného počasia jazdíme obaja s mojim bratom na motorkách pod
prísnym dohľadom nášho otca. Práve môj ocko nás k tomuto športu vedie už viac rokov. Sám
nás zaúča do tajov motorov našich tátošov. Aj vo sne cítim vôňu benzínu a počujem hluk,
vychádzajúci z výfukov našich motoriek.
Chcem veriť, že ak budem snívať vytrvalo svoj veľký chlapčenský sen, určite sa raz splní.

René Herbert (11 rokov)

Môj naj sen
Často a odvážne zatváram oči, aby som sa čo najskôr ocitla na lúke posiatej pestrofarebnými
kvetmi. Počujem spev vtákov, pozorujem motýle, ktoré majú na blanitých krídlach všelijaké
vzory ako oká, vlnovky a prúžky
Prechádzam sa po lúke, stonky kvetov mi jemne pohládzajú moje bosé nohy. Cítim sa voľná
a očakávajúca niečo veľmi príjemné. Pri pohľade na zem vidím pred sebou rozprestretú deku
a na nej pripravené občerstvenie. Zostanem stáť a hovorím si v duchu: „Kto to tu len mohol
prichystať?“ Nejaký vnútorný hlas mi hovorí: „Sadni si.“ Sadám si. Zrazu ku mne priletí slávik
a spustí prekrásnu slávičiu pieseň. A ja zaspávam. Neviem povedať, ako dlho spím.
Ale niekto ma jemne budí. Ten hlas je mi známy a veľmi príjemný. Hovorím si: „Veď je to
moja starká! Ale ako, veď ona zomrela?“ Rýchlo ju vrúcne objímam a pýtam sa jej: „Starká,
preboha, čo tu robíš?“
Ona mi odpovedá: „Viem, že ti veľmi chýbam, tak som prišla. I budem sa s tebou takto
stretávať vo sne, súhlasíš?“ bola som šťastná – prešťastná, že ju vidím, že sa môžem s ňou tešiť,
rozprávať, že ju môžem objať, že môžem s ňou len tak sedieť a vdychovať vôňu lúčnych
kvetov, ktoré ona má tak veľmi rada.
Spolu sa so starkou sa vytešujeme, zajedáme koláčiky a nespúšťame zo seba oči, akoby sme sa
nevedeli nasýtiť vzájomnej prítomnosti. Podchvíľou nám zatrilkuje do nášho ticha slávik.
Obidve trnieme nad každou spolu prežitou minútou, pretože vieme, že o chvíľu všetko pominie.

51

Po dlhom premáhaní a so slzami na krajíčku sa pýtam starkej: „Starká, nechcem, aby si odišla,

prosím, prosím...! Kedy ťa zasa znovu uvidím?!“
Starká ma uistila, že sa môžeme stretávať.
A ešte teraz počujem jej slová: „Vždy keď ma budeš potrebovať, prídem do tvojho sna.“
Odvtedy sa ponáram do sna ešte hlbšie a mojím želaním je stretnúť moju drahú starkú.

Marcela Prachárová (13 rokov)

Slovensko moja vlasť
Slovensko je Slovensko je môj rodný kraj, na ktorý som veľmi pyšná. Som hrdá na to, že
v cudzine môžem povedať: „Som zo Slovenska!“ Mám istotu, že sa stále niekde môžem vrátiť
a že aj ja mám vo svete svoj domov. Je mi trochu ľúto, keď visím, že Slovensko sa stále snaží
zapadnúť medzi bohaté a vyspelé štáty. Nerozumiem prečo! Nie je síce bohaté na peniaze, ale
na svoju kultúru, básne, rozprávky, ľudové piesne, zvyky a prekrásnu prírodu! Mnohí
z cudzincov prichádzajú na Slovensko obdivovať našu vzácnu kultúru a bohaté poklady, medzi
ktoré patrí aj množstvo riek. Spievajú o dávnej sláve, ťažkom živote našich predkov. Kde inde
nájdete toľko krásy? Svojim šumom akoby stále ospevovali Slovensko. Drobné dedinky, ktoré
v noci svietia ako maličké lampášiky. Lesy plné mohutných stromov, do ktorých ráno nakúkajú
slnečné lúče. Jaskyne plné neodhalených záhad. Rybníky plné rýb. A naša najväčšia pýcha –
Tatry. Vyzerajú akoby boli pyšné. Oni určite majú načo! Vysokánske štíty pokryté snehom,
z ktorých sem-tam vykúka drobnučký kvietok. Niekde zaspieva vtáčik. Človek sa cíti ako v raji.
Tatry sú vlastne raj na zemi. No nielen v Tatrách je drahokamom nejaký stromček, kvietok či
drobné zvieratko. Máme aj iné národné parky, ktoré by mali aspoň trochu tú prenádhernú, no
krehkú prírodu nášho kraja chrániť. Myslím, že každý Slovák alebo Slovenka by mali byť hrdí
nato, že táto zem je ich rodiskom. Z vlastnej vôle by mali odhaľovať a objavovať jeho kultúru
pomocou kníh či divadiel. Aj my, mladí ľudia, musíme viac spoznávať slovenskú kultúru a jej
bohatstvo. Veď aké nádherné sú naše ľudové piesne, tance, zvyky. V minulosti dieťa nezaspalo,
kým mu mamka nezaspievala uspávanku. Milujem svoju vlasť, svoje rodisko, svoje Slovensko!
I keď je na mape ako iba drobná bezvýznamná bodka alebo iba malá kvapka rosy na lúke, pre
mňa má veľký význam, pretože na tomto kúsku zeme som spravila prvé krôčky a toto je môj
domov, ktorý milujem!

Petra Krehová (6. A)
ZŠ Gemerská 2

52


Cesta
Šamanka Alamhabua už celé hodiny kráčala bez oddychu rozpálenou púšťou. Pred ňou sa
rozprestieralo nekonečné more piesku a vysokých dún. Alamhabua si utrela pot z čela
podopierajúc sa o oštep. Slnko bolo na oblohe vysoko a čoraz viac ohrievalo púšť. Šamankine
ústa už dlho neovlažila voda. Jej krajinu cele mesiace sužuje nesmierne sucho. Rozhodla sa
vydať na dlhú cestu/púť na sever do púšte, aby sa dostala bližšie k Bohom a požiadala ich v
mene svojho kmeňa o dážď, pretože jej ľud a zvieratá umierajú hladom a smädom.
Šamanka zastala, až keď žiarivý kotúč zašiel za obzor. Rozložila oheň, aby začala rituál kúpajúc
sa v dyme z horiaceho lístia.
Jej hrdlo vyludzovalo obradnú pieseň:
„Gos saui, na an handabu nis arnaui an kantaui nem. An hem ven hem nis saui no an handabu
hada..."
Tancovala okolo ohňa s horiacou vetvou v ruke. Akonáhle vetva zhasla, rozprestrela ruky
pozrúc sa na mesiac, ktorý len tak visel nad krajinou.
„O, všemocní Bohovia! Odpuste, že som vstúpila na tuto posvätnú zem, a tak narušila pokoj
tohto miesta i vás. Ó, mocný Kazul, syn Ezuma a Kaui, dovoľ mi vstúpiť medzi Vás!"
..po týchto slovách sa strhol vietor...
„Žiadam ťa, matka Zeme, všemocná Káuá, za cely kmeň Kuvuzov, zošli na našu zem
životodarný dážď! Opäť naplň vyschnuté korytá riek!"
..vietor zosilnel, premenil sa na piesočnú búrku...
„Prosím ťa, mocná Kaua... Žiadam ťa, všemocná Bohyňa, tak ako ešte nikdy predtým, nenechaj
môj kmeň i zver zahynúť smädom a hladom! Zošli dážď!"
.tu blesky začali biť z neba, že tesne míňali šamanku...
No ďaleko na juhu, v jej krajine, panovalo naďalej zničujúce sucho. Modlili sa všetci dúfajúc,
že sa šamanke podarí primät Bohov zavlažiť opäť krajinu.
„Mocná Mud, ponúkam ti svoj život za život môjho Tudu! Nenechaj ho zahynúť! Ponechaj ho
nažive! Prosím ťa s pokorou tvojej vernej služobnice, naplň rieky a jazera opät vodou! Môj
život si vezmi, no ostatných nechaj žiť!"
...búrka utíchla...
Alamhabua klesla unavená na zem. Na tvári ucítila studený piesok. Oči sa jej pomaly zatvárali.
Keď sa chladnej púšte dotkli prvé slnečné lúče, šamankine telo ležalo v piesku bez života. Jej
duša blúdila nekonečnými savanami zeme predkov.
Zatiaľ ďaleko ďaleko v jej zemi ľudia čakali, či jej veľká
cesta bude úspešná a Bohovia vyslišia jej prosby.
Náčelník bol práve pohrúžený do modlitby, keď začul zo stanu
nejaký hluk. Vyšiel von. Pohľad, ktorý sa mu naskytol, mu vytlačil z oka slzu. Celý kmeň jasal
od šťastia.
Aj malé dievča, ktoré k nemu pribehlo, nadšene volalo:

53


„Setmi mak, kama dema hauva, kama de-ma hauva!"
Na náčelníkovej tvári sa zračil pokoj, pretože na suchu
popraskanú zem sa konečne spustil životodarný dážď.

Dominika Sýkorová (15 rokov)
Lit. Klub Vánok, CVČ Domino

Záchrana
Zazvonil telefón. Vstala som od nedopitého pohára s kávou.
„Prosím. Tu hasičský zbor!"
„Rýchlo príďte... horí tu... na ...ulici...rýchlo," nesúvislo bľabotal vystrašený ženský hlas.
,,Nebojte sa už vyrážame..." upokojovala som ženu na druhom konci. Moji spolupracovníci
sa chvatne obliekali do výstrojov.
„Ideme," zavelil vedci smeny Majo. Nasadla som na predné sedadlo vedľa Marcela a
nadiktovala mu adresu.
„Nie je to blízko tvojho domu?" opýtal sa, keď letel tichými nočnými ulicami.
„Uhm... o niekoľko ulíc nižšie."
Na kostolnej veži, okolo ktorej sme prefrčali, odbilo jedenásť hodín. Pred štyrmi minútami sme
odišli zo stanice a už sme boli takmer na mieste. V Hasičskom zbore som pracovala len
niekoľko mesiacov, no za ten čas som zistila, že každá minúta je drahá. Ak je vašim
nepriateľom oheň, každá sekunda môže rozhodnúť.
Auto zastavilo pred domom. Útly muž v stredných rokoch nám bežal v ústrety. Za nim stála
žena, ku ktorej sa túlili dve deti. Na sebe mali len tenké pižamá a noc bola chladná. „Tomáš!
Zober zozadu deky," zahrmel veliteľov hlas. Všimla som si, že niekoľko okien už prasklo a
zvnútra sa valil hustý dym, plamene olizovali steny. Majo priskočil k obyvateľom horiaceho
domu a odvádzal ich preč.
,,Syn nás zobudil, že niečo horí," pohladil muž po vlasoch asi osemročného chlapca. „Zbehli
sme dolu, ale celá kuchyňa už bola v plameňoch," započula som, keď sme s Jarom vyťahovali
hadicu. . ,,Preboha! Kde je Veronika? Veď pred chvíľou tu ešte bola!" hystericky zvolala
žena a zbledla.
,,Nebojte sa! Určite sa tu niekde motá. Hneď vám ju privedieme," upokojoval ich veliteľ a
skúmavo pozrel na masívne drevené dvere.
,,Dnu sa dostanete cez terasu."
,,Jaro! Klára! Nechajte tu hadicu a poďte sem!" zavolal nás Majo. „Jaro, vypni prúd aj plyn. A
ty poď za mnou." Nasadila som si helmu. Naše kroky tlmila mladá tráva. Záhrada bola
lemovaná kvetmi. Obišli sme celý dom, až kým sme sa nedostali na terasu. Dvere boli dokorán
otvorené.

54

Majo sa otočil ku mne: „Pôjdem pohľadať tu malú a ty choď otvoriť vchodové dvere, aby sa
ostatní dostali dnu."
Jeho robustná postava sa stratila v dyme. Vstúpila som dnu. Všetko bolo v plameňoch. Tmava

postava pobehovala po prízemí a volala na dievčatko.
Doľahol ku mne ohlušujúci tresk. Otočila som sa za zvukom. Majo ležal pod schodmi. Boli
drevené, urobené podobne ako rebrík. Rýchlo som k nemu pribehla a pomohla mu postaviť sa.
„Prehľadal som to tu celé. Asi je hore. Musíš po ňu ísť ty! Mňa to už neudrží!" Hoci kričal,
ledva som ho počula. Moje telo ovládol strach. Ešte nikdy mi nikto nezveril takú dôležitú úlohu.
Na druhej strane som však cítila obrovskú radosť. Konečne sa mi naskytla príležitosť niekoho
zachrániť. To bol vždy môj sen. Zachraňovať ľudské životy.
„Zvládnem to! Dokážem to!" vírilo mi hlavou. Schody stonali pod váhou môjho tela. Musela
som dávať veľký pozor, pretože drevo na niektorých miestach už černelo od plameňov. Preletela
som pohľadom po izbách. V poslednej sa na posteli túlilo asi šesťročné dievčatko k plyšovému
medvedíkovi.
,,Neboj sa ma!" vystrela som k nej ruku v rukavici. „Volám sa Klára. Pôjdeme spolu za
mamičkou a ockom, dobre? Už nás dolu čakajú." Veronika mi podala svoju malú rúčku. Zdola
sa ozval príšerný rámus. Dievčatko sa ku mne vystrašene pritúlilo.
„Drž sa pevne!" zodvihla som ju. Aj keď na to nevyzerala, bola dosť ťažká. Na mieste, kde
predtým stali schody, teraz už nebolo nič. Z tej výšky sa mi zakrútila hlava. Všetci hasiči na
mňa upreli pohľad.
„Nepúšťaj sa, nech by sa dialo čokoľvek." Dievčatko kývlo hlavou. „Zavri oči! Na tri skočíme,"
posmeľovala som ju i seba. „Raz... dva... tri!"
Asi sekundu sme leteli vzduchom. No nedopadla som na nohy, ale na chrbát. Ostra bolesť mi
vystrelila do celého tela. Ten pád mi vyrazil dych.
Niekto mi vzal Veroniku. Počula som, ako vola na mamu.
„Dokázala som to! Je zachránená!"
„Klára! Klára! Počuješ ma?" kľakol si ku mne Majo. „Rýchlo doneste nosidlá!" „Veronika je v
poriadku," zašepkala som. Potom ma pohltila tma.

Ľudmila Kecerová (14 rokov)

Stretnutie s mimozemšťanom
V noci sa mi často všeličo sníva. Jednej peknej noci sa mi prisnil takýto sen.
Pred naším blokom pristálo niečo veľké. Vyzeralo to ako veľký tanier s malými dvierkami a
ešte menšími okienkami. Zrazu sa otvorili dvere a z nich sa vysunuli malé schodíky. Vo dverách
sa zjavila čudná postava. Bol to mimozemšťan. Mal veľkú hlavu, krátky krk, dosť veľký trup a
krátke, tenké nohy. Bol zelenohnedej farby, s krátkymi rukami, ale s veľkými prstami. Na hlave
mal veľké uši a štyri malé, červené oči. Mal bezzubé ústa a na hlave tri malé, skrútene anténky.
Nehovoril, iba vydával čudné zvuky. Smiešne sa pohyboval a všetky deti z ulice sa ho báli.

55

Nakoniec som sa osmelil a podal som mu ruku. To urobili aj ostatne deti. Mimozemšťan sa asi
chcel s nami hrať . Zrazu som začul ako ma ktosi volá. Bola to moja mamka. Už bolo ráno a ja
som musel vstávať do školy.
Bol som trochu smutný, že som nemohol dosnívať sen o stretnutí s mimozemšťanom.

Jozef Fandík (6. A)
ZŠ Gemerská 2, Košice

Odchod
Tma pomaly sadala na vŕšky. Na cintoríne blikali svetlá niekoľkých sviečok. Tam, medzi
hrobmi, stála vysoká tmavá postava. Prudký dážď dopadal na čerstvo rozkopanú zem a vytváral
na nej malé jarčeky. Len drevený kríž mĺkvo dokazoval, že tu je niekto pochovaný.

„Chcel som ti dať aspoň pekný náhrobok," vydýchol do ticha muž v čiernom kabáte. „Ale
nemohol som. Nemal som z čoho ... odišla si priskoro," šepkal ďalej nečujnému krížu.

Vietor zosilnel a bičoval mu tvar. Klobúk si zasunul viac do cela. Dlhý kabát ho vôbec nehrial.
Spomenul si, ako príjemne mu bolo v jej objatí. „Nikdy ťa neopustím...," vravievala mu.

Vo vzduchu cítil pušný prach, ktorý" vietor privial až z bojiska.
,,Nesplnil si svoju povinnosť! Nešiel si bojovať za vlasť! Si hanbou svojej rodiny!" trápilo ho
svedomie. No teraz už mohol odísť. Už ho tu nič nedržalo. „Teraz musím ísť a zabudnúť na
všetku tu bolesť ... ale nie na teba," prešiel prstami po mene vyrytom do dreva.

Stál tam. Medzi jednoduchými krížmi a kamennými pomníkmi boháčov...

Ľudmila Kecerová (14 rokov)

Cesta cukríka
Pod týmto slovom si predstavíme veľa možností, ale asi málokoho napadne spomenúť si na
cestu jedla z úst do žalúdka.
Raz sa jeden cukrík rozhodol, že bude zjedený. Ležal v miske medzi ostatnými cukríkmi. Po
hodnej chvíli začal blikať a vydávať omamnú vôňu. Všimol si ho jeden chlapec a povedal:

56

„Tento cukrík si vezmem!" Naklonil sa nad misku, kde cukrík priam žiaril a pozorne ho dvoma
prstami chytil, pomaly ho rozbalil, vložil do úst a začal ho cmúľať.
No cukrík nechcel, aby ho len tak cmúľal a povedal si: "Ja už chcem byt' prehltnutý:" V tej

chvíli sa začal v ústach mrviť, až sa sám šmykol do hrdla. Vyskočil z hlavnej premávky a poď
ho preliezať medzi rebrami. Potom sa pohojdal na srdci a pošmykol sa v črevách. „Ako je v
bruchu krásne!" povzdychol si.
Ale čím viac sa hral, tým viac sa rozpúšťal, až nakoniec úplne zmizol. Bol to koniec jeho
krátkej cesty.

Beata Hanispalová (11 rokov)
ZŠ Košice -Šaca, Mládežnícka 3

Diamant v srdci

Jedno dievča menom Miška nemalo mamu, iba otca. Ten bol na ňu veľmi prísny, a preto nebol
medzi nimi veľmi dobrý vzťah. Viac to nevydržala a odsťahovala sa k svojej najlepšej
kamarátke.
Obidve mali pätnásť a rozhodli sa ísť študovať do Londýna. Miškin otec zostal sám, lebo okrem
nej nemali iné deti. Škola šla dievčatám výborne. Chodili sa spolu zabávať do mesta a robili
spolu ešte všelijaké iné práce. Po nejakom čase si našli priateľov. Keď dovŕšili osemnásty rok
svojho života, rozhodli sa vydať.
Roky plynuli a Miška zabúdala na svojho otca. V Anglicku si založila rodinu. Dcérke dala meno
Lucy. Život mali prekrásny. Žili v malej dedinke vo veľkom rodinnom dome. Miškin otec mal
problémy so srdcom. Jeho dcéra však o tom nič nevedela.
V jeden deň sa jej na telefóne objavilo neznáme číslo. Veľmi sa naľakala, kto ju to obťažuje.
Bol to jej otec, ktorý jej povedal o svojom zdravotnom stave. Miška si bežala kúpiť letenku
a o týždeň už bola doma. Spolu s rodinou na Slovensko dorazila práve na svoje tridsiate
narodeniny, no jej otcovi zlyhalo srdce. Nestihla mu predstaviť ani svojho manžela, ani malú
Lucy. „Ahoj oci, ako sa máš?“ bola jediná veta, ktorú mu stihla povedať, no otec jej už
neodpovedal. Bol to jeho koniec. Miška nad ním veľmi plakala. Vedľa neho stála akási žena.
Bola to jeho druhá manželka, ktorú si vzal. Obaja si teda o svojich sobášoch nepovedali.
V deň jeho pohrebu si uvedomila, o akého skvelého človeka prišla. V sne sa Miške zjavil otec
a povedal jej, že je veľmi rád, že prišla na jeho pohreb. Do srdca jej vložil diamant a ona
pochopila. Otec Miške dokázal, že napriek všetkému jej záleží na rodine, aj keď sa s ňou
nestretáva.

57

Odvtedy žila Miška spolu so svojou rodinou na Slovensku v podobnom prostredí ako
v Anglicku. Často spolu chodievali na výlety. Mali tri krásne deti a bolo im dobre. Na dvore
chovali veľa domácich zvierat. Celá ich rodina mala diamant v srdci – záležalo im jednému na
druhom. Tak žili šťastne až do smrti.

Kristína Ficeriová (12 rokov)
ZŠ Staničná 13

O myšiakovi Pipovi, ktorý podnikol dlhú cestu
V dedine v jednom dome na povale žila myšia rodinka. Tvorili ju štyria členovia. Mamka myš,
ocko myšiak, myšky Anička a Evička, myšiak Pipo. Pipo bol najstarší, preto musel pomáhať
rodičom. Rozhodol sa, že utečie z domu, aby nemusel viac pomáhať. Večer si pobalil do
batôžku jedlo a vydal sa na cestu. Ešte raz sa obzrel na svoj domov a vkročil do vysokej trávy
na lúke.
Ráno najprv nevedel, kde je, ale potom si uvedomil, že je na lúke za domom. Vybral si z
batôžku kúsok syra, mlieka a začal jesť. O chvíľu začul akýsi šuchot v tráve. Rozhrnul ju
a zbadal malého chrobáčika.
„Prosím, nemôžeš mi dať kúsok jedla? Už tri dni som nič nejedol,“ prosil chrobáčik.
Pipo mu podal kúsok syra a pomyslel si, že ten chrobáčik je chudák, lebo nemá nikoho. Preto ho
pozval, aby putoval s ním.
Na ďalší deň bola veľká búrka a Pipo s chrobáčikom sa nemali kde schovať. Na kopci uvideli
slimačiu ulitu. Zaklopali na dvere, nikto sa neozýval, a tak vošli dnu. Pán slimák práve spal.
Keď sa zobudil, najprv sa preľakol, ale Pipo s chrobáčikom mu vysvetlili, že sem prišli preto,
lebo vonku prší.
„Keď už ste tu, tak mi pomôžete upratať domček,“ povedal im slimák.
Našťastie vtedy búrka prestala. Myšiak a jeho priateľ sa so slimákom rozlúčili a odišli preč. Po
ceste stretli sysľa Janka, ktorému pomohli nájsť nový domček, lebo starý mu ľudia zničili. Ďalej
stretli mačku Micku, ktorú zachránili pred vlkom. Vtáčikovi Jurkovi zas ošetrili zlomené krídlo.
Videli aj mnoho iných zvieratiek.
V jeden slnečný deň sa opaľovali na kopci. Výhľad im ale zatienil mrak. Aspoň si mysleli, že je
to tak, ale bol to myšiak lesný, ktorý už týždeň nejedol. Teraz ale zbadal chutnú potravu
a chystal sa na útok. Chrobáčik Pipa upozornil, čo nad nimi lieta. Blízko pri nich bola diera,
a tak do nej vbehli. Bol to pelech zajaca Miška. Pozval myšiaka aj chrobáčika na obed. Mal
pripravenú varenú mrkvu. Pipo ani jeho kamarát ju však nemali radi, a tak radšej odišli.
Putovali teda svetom ďalej spolu. Raz ich cesta bola kľukatá, inokedy rovná. Niekedy pršalo,

58

inokedy bolo teplo. Už sa im aj zdalo, že to pole je nekonečné. Po niekoľkých hodinách sa ale
vynorili na začiatku lesa. Stál tam starý, neobývaný strom. Pipo sa už nechcel vrátiť domov,
a tak sa rozhodol, že ostane bývať tam. Chrobáčik s ním ostal tiež. Takto v tom starom dome
žijú možno aj dodnes.

Martina Kuchárová (12 rokov)
ZŠ Staničná

Slovensko – moja vlasť
Slovensko – krajina s vysokým pohorím, s úrodnou nížinou, s tečúcimi riekami, ktoré
tečú cez najkrajšie kúty našej vlasti. Vysoké stromy, ktoré sa tiahnu k šíremu nebu. Nížiny
a pohoria poprepletané cestičkami, nám odhaľujú tie najkrajšie miesta Slovenska. Sú to
cestičky, ktoré vedú do dosiaľ neobjavených krásnych kútov lesa, či na vrch našich hôr.
Príroda ožiarená ranným slnkom, či mesačným svitom, má vždy svoje čaro. Čaro, ktoré
nás nielen očarí, ale nechá v nás aj pocit, že aj my máme niečo pekné. Treba len otvoriť oči
a uvidíme toľko krásy. Tú krásu treba vnímať aj srdcom, nielen očami. Iba tak to naozaj
uvidíme. Miesta rušného a veľkého mesta, ale aj tichej malebnej dedinky nám poskytuje naša
vlasť.
Rodisko každého človeka je miesto, na ktorom urobil svoje prvé kroky. Vlasť, rodisko, by
malo byť pre každého človeka posvätným miestom. Majme radi svoju vlasť, veď je našim
domovom. Chráňme ju a budujme ju! Raz z nej bude vyspelá a bohatá krajina. I teraz je bohatá
svojou pohostinnosťou a láskavosťou ľudí. Keď ju budeme chrániť a budovať, stane sa z nej
krajina, o ktorej sa bude hovoriť v celom svete. Každý jeden z nás sa môže o to zaslúžiť, aby
mala naša krajina dobré meno vo svete. Každý by mal byť hrdý na svoju vlasť, nemal by sa za
ňu hanbiť.
Každá krajina má svoje bohatstvo. Tá naša je bohatá svojou prírodou. Vysoké vrchy, ktoré
sa vypínajú do výšky, rozsiahle a úrodné nížiny.
Starobylé mestá a ich história. História, ktorá je prepletená povesťami či rozprávkami, ktorá
hovorí o vzniku krásy našej vlasti. Krásy, ktorou sú jej pohoria, rieky, lesy, nížiny.
Z najvyššieho vrchu sa nám naskytne nádherný pohľad na rozsiahlu nížinu.
Nemám byť hrdá na svoju vlasť? Na malé Slovensko?

59

Zborník Š(umenie) I.

Recommandé

Recommandé

Contenu connexe

Tendances

Tendances (20)

Similaire à Zborník Š(umenie) I.

Similaire à Zborník Š(umenie) I. (7)

Zborník Š(umenie) I.